RÍMSKOKATOLÍCKA CIRKEV. FARNOSŤ VYSOKÁ PRI MORAVE
Hlavná 66, 900 66 Vysoká pri Morave, tel.: +421 908/669 979, 02/659 672 10, e-mail: vysoka-pri-morave@ba.ecclesia.sk
Drahí bratia a sestry, vážení spoluobčania!
Srdečne Vás pozdravujem.
Pozývam Vás získavať informácie o náboženskom živote farnosti, Cirkvi na Slovensku i vo svete na webovej stránke farnosti.
Prajem Vám hojné Božie požehnanie
Jozef Krupa, farár
http://www.rtvs.sk/televizia/archiv/13081/25449#100 od 1,40 – 3. minúty (Orientácie 27.10.2013 13:45)
Od 35,50 min.: https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/14040/378536#2118
STARŠIE OZNAMY:
https://www.tvlux.sk/archiv/play/spravy-2606-37336 – Správy 18.6., od 7,30 min.
Obnova farnosti: 2. príspevok: 11.6. SPRÁVY – Archív – TV Lux, od – 14,20 min. (vpravo) alebo 0,45 min. (vľavo): https://www.tvlux.sk/archiv/play/spravy-2606-37286a
Plagát k zbierke na kňazský seminár: Plagát, obsahujúci QR kód a ďalšie informácie ohľadom možnosti elektronickej úhrady príspevku na kňazský seminár je dostupný na tomto odkaze: https://remote.abuba.sk:8444/filr/public-link/file-download/8ae482af9da64957019dba58b63a185f/4881/6030222296581190451/Zbierka_na_seminar2026.png
Denník N sa ospravedlnil Fóru života a Áno pre život za nepravdivé tvrdenia
P:3, 01. 11. 2025 09:55, DOM
Bratislava 1. novembra (TK KBS) Denník N zverejnil opravu a ospravedlnenie občianskemu združeniu Fórum života a neziskovej organizácii Áno pre život za nepravdivé, neúplné a pravdu skresľujúce tvrdenia, ktoré sa objavili v článku z 1. októbra 2025 s názvom „Radikálne katolícke skupiny dostávajú zo zahraničia milióny eur, vytvárajú tlak na politikov aj na cirkev“.
Redakcia Denníka N priznala pochybenie, obe organizácie z článku úplne odstránila a ospravedlnila sa aj ich klientom, ktorí sa mohli textom cítiť dotknutí alebo ohrození.
Fórum života a Áno pre život už začiatkom októbra odmietli tvrdenia z článku ako nepravdivé a zavádzajúce. Podľa predsedníčky Fóra života Marcely Dobešovej išlo o útok na slobodu združovania a pluralitu hodnôt. Zdôraznila, že organizácie poskytujú viac ako 25 rokov bezplatnú pomoc tehotným ženám a obetiam násilia a ich činnosť je transparentná a pravidelne kontrolovaná.
Obe organizácie sa dištancujú od akejkoľvek radikálnej rétoriky a svoju službu zakladajú na odbornej a súcitnej pomoci rodinám a ženám v núdzi. Privítali ospravedlnenie redakcie a vyjadrili presvedčenie, že pravda a transparentnosť sú nevyhnutným základom verejnej diskusie.
___
(https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20251101003)
Timotej Križka, 9.2.2025: Cirkev ako dokonalý business model
Počul som rozprávať o Cirkvi ako dokonalej organizácii, ktorá prežila všetky krízy aj vrcholy, mala neschopných manažérov a skorumpovaných predstaviteľov, a napriek tomu je už 2000 rokov najúspešnejšou organizáciou, ktorá by mohla byť vzorom pre každú firmu.
Veď verím v Boha – ale Cirkev? Tá ma nezaujíma. Cirkev je akousi paródiou vecí Boha. Zle zahranou groteskou jeho veľkolepého scenára. Takýto názor nie je ničím výnimočný. Je dokonca až banálny. O to je prekvapujúcejšie, ak počuje človek opak.
Prednedávnom som stretol jedného veľmi úspešného slovenského podnikateľa a vizionára. Po krátkej a neplodnej debate, keď sme sa prebrodili cez bažiny neúrodnej pôdy, prišli sme k výživnejším témam, zmyslu. Keď môj partner v debate odhalil, že som kresťanom, jeho záujem počúvať mnohonásobne vzrástol. Ako som videl rozhárajúcu sa iskru v jeho očiach, začal som s radosťou rozprávať o Pánu Bohu ako o veľkom tajomstve; prvom hýbateľovi, ktorý nikdy neodhalil svoju tvár.
Opatrne som svojmu sekulárnemu priateľovi vyrozprával všetky stránky Boha, ktoré človek nedokáže slovami uchopiť. Po chvíli som videl, že množstvo mojich slov zadúša plameň jeho záujmu a stále viac sa zrýchľujúce pohyby jeho pravej nohy signalizovali jeho rastúcu netrpezlivosť.
„Boh, ten ma nezaujíma, ale Cirkev, tá je nedoceniteľne fascinujúca,“ prerušil moje rozprávanie.
Pokračovanie na: https://standard.sk/881387/cirkev-ako-dokonaly-business-model
Štandard – Cirkev ako dokonalý business model
Arcibiskup Josef Nuzík je v čele Olomouckej arcidiecézy.
Ste z jedenástich detí.
Ako deti sme sa často pýtali rodičov, prečo je nás toľko, ….
Čo vám na to vraveli rodičia?
Otec … vždy po Sviatku všetkých svätých odchádzal do cukrovaru v Prahe a vracal sa domov na Vianoce.
V Prahe prežil konverziu z tradičnej viery na hlbšiu. Pri jednej spovedi ho oslovil rozhovor s kňazom, ktorý mu povedal: „Doba je ťažká, ak chcete niečo urobiť pre cirkev, majte veľkú rodinu a vychovajte deti vo viere.“
Tak sa to stalo programom rodičov. Keď sa začali moje sestry vydávať, opakovali nám: „Peniaze vám nedáme, pretože ich nemáme, ale dve veci vám chceme dať do života – aby ste sa vedeli postaviť k práci a vieru, lebo to je to najcennejšie.“
Morava má povesť katolíckeho regiónu, najmä oproti Čechám. Platí to ešte?
Keď som začínal ako kňaz, ešte u nás v nedeľu na omšu prichádzala polovica ľudí. Dnes je to možno už len jedna šestina alebo sedmina. Ide o veľký pokles.
V porovnaní so zvyškom krajiny sú tie počty na Morave stále niekde inde, ale oproti minulosti je to horšie. Je za tým aj duch sveta, mladí začali cestovať, práca dostala iné miesto v ich životoch. Kedysi chlapi cestovali za prácou a na víkendy sa vracali. Dnes mladí ostávajú v zahraničí alebo vo väčších mestách. A v cudzom prostredí strácajú vieru alebo ju už nežijú.
Nedá sa však povedať, že by Morava stratila vieru. Tá sa prehĺbila, aj keď je katolíkov menej. V minulosti ľudia prichádzali do kostola, modlili sa, ale nezapodievali sa hlbšie Svätým písmom, neboli rôzne spoločenstvá. Napríklad v mojej rodnej farnosti sú dnes modlitby otcov, okolo päťdesiat chlapov sa príde v piatok večer modliť. To voľakedy nebývalo.
… počet katolíkov v našej diecéze klesol zo 120-tisíc na asi 78-tisíc. Jedna tretina ľudí sa vytratila.
Budete teda zlučovať farnosti? Už aj na Slovensku vidíme, že sú farnosti, kde v nedeľu príde na omšu pár desiatok ľudí.
… kňazom sa uľaví v tom, že nebude v každom kostole každú nedeľu bohoslužba.
Dnes už pribúdajú farnosti, kde má kňaz na starosti aj tri kostoly. Uvažujeme, že kňaz odslúži omšu na tom mieste, kde je katolíkov najviac, a ostatní prídu.
Tam, kde to už funguje, ľudia majú radosť z toho, že farské spoločenstvo je hlbšie a srdečnejšie. Keď boli u nás synodálne diskusné krúžky, tak ma prekvapilo, že niektorí katolíci by boli radšej, keby u nich bola svätá omša hoci iba dvakrát za mesiac, ale pán farár by tam ostal a nevytratil sa hneď po omši.
To isté hovoria aj kňazi, že im dochádzajú sily, aby každú nedeľu mali tri alebo štyri bohoslužby, a nemajú potom priestor byť s ľuďmi. Niekde je vo farnosti dvadsať ľudí, ale ide o živé spoločenstvo. Inde je katolíkov síce viac, no nemá ani kto otvoriť kostol. …
Keby ste mali pomenovať tri veci, ktoré sú najväčšou výzvou pre vašu arcidiecézu, respektíve pre celú Moravu, ktoré by to boli?
Pokiaľ hovoríme o duchovnej rovine, tak v tradícii, ktorá je aktuálne na ústupe, všetko ležalo na pleciach kňaza. Farníci boli v úlohe konzumentov. Teraz sa čaká aktivita aj od laikov.
Druhá výzva súvisí s tým, že vo svete aj v cirkvi sa šíri mnoho falošných prístupov k viere a liturgii, všelijaké náuky či súkromné zjavenia. Potrebujeme preto zachovať cestu výučby, osvetľovania a diskutovania….
Dá sa vôbec motivovať … laikov k činnosti, keď boli roky vedení k tomu, že takmer všetko urobí kňaz? A zrazu sa od nich niečo očakáva.
… Aj teraz, keď ako biskup prídem do farnosti, tak sa kňazov pýtam: „Má ti kto otvoriť kostol?“
Keď povie, že nie, je to znamenie, že v spoločenstve nie je niečo zdravé. Kňaz má sedieť v spovednici a nie si chystať oltár a otvárať kostol.
Aj farnosti sa musia učiť. Dnes už poznáme mnoho takých, kde máme aj piatich kostolníkov, ktorí sa striedajú po týždni alebo po dňoch. A sú to muži, ženy, aj pracujúci….
Na jednej strane opisujete, ako si ľudia zvykajú na nový rozmer Cirkvi, napr. na väčšie zapojenie laikov. … vnímame aj akýsi protipohyb … , ktorým sú dezinformácie, zdôrazňovanie súkromných zjavení, tradicionalizmus či možno až úzkostné sa venovanie spôsobu podávania Eucharistie. Ako si to vysvetľujete?
… Za týmito javmi by som videl snahu o jednoduché riešenia problémov, ktoré si nesie aj cirkev. …
Pokiaľ ide o všelijaké údajné zjavenia a falošné správy, v niečom to kopíruje správanie v politickom živote, kde vidíme, že populisti prinášajú jednoduché riešenia. A ľudia to majú radi. … Ľudia … majú radšej niekoho, kto im povie: „Poďte, ja vás vezmem skratkou.“ Lenže skratka v duchovnom živote neexistuje. …
Na téme údajných zjavení mi prekáža prístup, že ľudia opúšťajú to, čo pevne stojí na Božom zjavení, potom sa niečo vytrhne zo súkromných zjavení a na tom sa stavajú všelijaké riešenia. …
Je toto prítomné aj v západných Čechách alebo skôr na Morave a Slovensku?
… Aj u nás v pohraničí vnímam, že záleží na každom. Keď je niekde dvesto-tristo ľudí, vždy sa nájde niekto, kto uprace kostol a príde na svätú omšu. Lenže zrazu, keď tých ľudí je málo, tak už záleží na každom a tam sa ukazuje rýdzosť viery a skutočnej lásky. …
Arcidiecéza Olomouc nedávno zverejnila správu o hospodárení za minulý rok. Vy ste nielenže zverejnili v rámci toho dokumentu aj rôzne tabuľky, ale urobili ste aj osvetu. Do každej farnosti išiel leták, ktorý upozornil na to, kde si správu môžu farníci pozrieť. Čo vás viedlo k takémuto prístupu?
Treba tieto informácie zverejňovať. Kedysi to tak nebolo, považovali sme to za niečo interné. … ľudia volajú po niečom takom. Hovoria, že na cirkev prispejú, ale chcú vidieť, čo sa s ich peniazmi deje.
Téma transparentnosti a informovanosti bola aj jedna z hlavných tém synodálnych stretnutí u nás. Ľudia vedia, že existuje pastoračná a ekonomická rada, ale netušia, o čom rokujú. Pýtajú sa, prečo nie je na stránke zverejnená nejaká zápisnica.
Farár Kuffa je bojovník kultúrnych vojen, ale v Česku by takýchto kňazov nikto nenazval fašistami.
Keď som sa stal diecéznym administrátorom, pri dekanátnych púťach som dal priestor ľuďom, aby sa pýtali, čo chcú. Často zaznievala otázka: „Je správne, že nám pán farár ani neoznámi výsledky zbierok?“ No nie je to správne, musel som neraz povedať.
Farníci chcú vidieť, ako s peniazmi narábame. …
Vaša arcidiecéza musí byť teda v roku 2030 finančne sebestačná. Podarí sa to?
Teraz sme asi z dvoch tretín schopní pokryť náš rozpočet vlastnými zdrojmi a produkciou. Čaká nás ešte tretina, je to úloha, ktorá je pred nami. Bude čiastočne vykrytá investíciou a čiastočne by sa mali na tom podieľať aj katolíci. Počítam, že vklad katolíkov bude tiež príspevkom k tomu, aby sme to zvládli do roku 2030.
Vráťme sa ešte na začiatok, keď sme hovorili o vašej vízii. Vo svojej inauguračnej homílii ste sa pýtali sám seba, či by ste mali kritizovať dnešný svet, lamentovať nad uvoľnenou morálkou, nad opúšťaním životných hodnôt.
„Samozrejme, poradil by mi to nejeden človek. Ale ja by som radšej robil to, čo Ježiš prikázal svojim učeníkom, ako sme pred chvíľou počuli v evanjeliu: Povedal: ,Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.‘“
Mnoho kresťanov má dnes dilemy, ktoré súvisia so vzťahom k svetu. Podľa jednej tézy je lepšie sa niekde uzavrieť a prečkať, kým prejde toto „barbarstvo“. Iní proti tomu oponujú, že nie, musíme byť vo svete. Vy to ako vidíte?
Keby sme označili svet za skazený, nepriateľský, pred ktorým sa musíme len chrániť, bola by to veľká krivda a nepravda. Chodím aj na spoločenské udalosti, ktoré patria k životu každého biskupa, a tam stretávam ľudí, v ktorých je dobro.
Cirkev nemôže byť v úlohe moralistu, ktorý príde a vypočíta každému, čo robí zle a ako to má byť správne podľa Desatora. Týmto sa nezačína. Poslaním cirkvi, biskupov a kňazov je ukázať, že život má zmysel, že tu ide o niečo krásne.
Zvyknem sa ľuďom prihovárať a vidím, ako ich prekvapí, že ich oslovil predstaviteľ Cirkvi. Aj keď vidíme javy v rozpore s morálkou, musíme vidieť v prvom rade človeka.
Všímam si, že ľudia nevedia, ako majú hovoriť s ľuďmi z Cirkvi. No keď začneme od niečoho obyčajného, prirodzeného a ľudského, tak sa dvere otvoria. Nevytvárajme si getá a mentalitu „to sú tí naši“. Patríme k sebe všetci.
(https://svetkrestanstva.postoj.sk/165312/veriacich-je-menej-ale-viera-hlbsia-kedysi-ludia-nemali-spolocenstva-a-nestudovali-bibliu) (10.11.2024)
https://www.postoj.sk/42968/my-taliani-citime-upadok-vsade-navokol:
Tento vzťah zrejme narušila sexuálna revolúcia, ktorá sa v 60. rokoch prehnala Západom ako vlna tsunami. Pravdaže to súviselo, len treba pochopiť, že to nebola revolúcia akejsi morálnej skazenosti. Išlo o symptómy prvého veľkého víťazstva hedonistického kapitalizmu.
Ako to myslíte?
Táto vízia kapitalizmu chce z človeka vytvoriť v prvom rade spotrebiteľa. Neželá si zodpovedných ľudí s dôstojnosťou, ale dobrých konzumentov, ktorých navzájom nespájajú putá vzájomnej lásky, nepotrebuje ľudí, ktorí sa sobášia, odkladajú usporené peniaze pre svoje deti, naopak, chce, aby sme sa všetci premenili na atómy, nezávislé indivíduá, ktoré si kupujú všetko, čo sa im páči. Cieľom je, aby neodolávali svojim chúťkam a žiadostiam. Odtiaľ sa dostávame k tej najspodnejšej túžbe, ktorou je sexualita.
Link o financovaní národných kultúrnych pamiatok:
https://www.pamiatky.sk/potrebujem-vybavit/financovanie-obnov-kulturnych-pamiatok
https://www.culture.gov.sk/ministerstvo/dotacie-mk-sr/dotacie-2024/
Ďalšou možnosťou sú dotácie Bratislavského samosprávneho kraja https://bratislavskykraj.sk/individualne-dotacie/, Nadácia SPP https://www.nadaciaspp.sk/ a ďalšie uvedené v linku.
Homilie arcibiskupa Jana Graubnera při pohřbu kardinála Dominika Duky, 15. 11. 2025
Přinášíme homilii arcibiskupa Jana Graubnera z pohřbu Dominika kardinála Duky dne 15. listopadu 2025 v 11:00 hod. v katedrále sv. Víta, Václava a Vojtěcha v Praze.
Vážení páni kardinálové a bratři v biskupské, kněžské a jáhenské službě, vážený pane prezidente a politické autority, zarmoucení příbuzní a smuteční hosté, sestry a bratři,
slavíme děkovnou bohoslužbu. Děkujeme Bohu za stvoření, za život a vykoupení nás všech, zvláště však dnes děkujeme Bohu za zesnulého otce kardinála Dominika, za to, co Bůh dal v životě jemu a skrze něho všem, ke kterým ho poslal.
Pan kardinál byl výraznou osobností. Syn vojáka, který měl rád lidi v uniformě, a dominikán s dobrou formací, muž s povahou cholerika, bojovník za pravdu a svobodu byl v současné zženštilé kultuře jasně rozeznatelný. Viděl, že dnešní jednostranné zdůrazňování Boží lásky a milosrdenství zatlačilo do pozadí skutečnost hříchu a zla, vedlo k upuštění od zpovědní praxe a někteří přestali počítat i s peklem. Přišli jsme o Boží majestát, moc a velkolepou vznešenost. Ztratili jsme smysl pro posvátnou bázeň, schopnost bojovat a statečně nést kříž, ale i smysl pro otcovství, řád a odpovědnost. A v důsledku toho pak i pro misie a kněžská či řeholní povolání.
Mluvit o pravdách, které nejsou populární, jako že jediným Spasitelem je Kristus Ježíš a v nikom jiném není spásy, je pro některé nepřijatelné. Inkluzivní mentalitě, která se nechce nikoho dotknout, se to zdá neuvěřitelně tvrdé, protože více akcentuje blahobyt, příjemnost a pohodlí. Pokud ale někdo přijme skutečnost, že jediným Spasitelem je Ježíš, a plnost zjevení a přítomnost Krista se uskutečňuje v katolické církvi, zahoří evangelizačním ohněm, nasadí se pro to, aby lidé kolem něj poznali Ježíše a jeho tajemství vykoupení.
Bůh nemá jen znaky mužskosti, ale i ženskosti. Je Stvořitel a Pán, všemohoucí a spravedlivý soudce, ale je taky milující, soucitný a milosrdný otec. V dějinách se stává, že jednou jsme soustředěni na jeden aspekt a jindy na druhý. Cílem je vyváženost. A o tu jde.
V evangeliu jsme slyšeli Kristovo ujištění, že mu na nás záleží, že pro nás chce to nejlepší, že pro nás připravil místo v nebeské slávě. A na Tomášův dotaz ukázal i cestu nezvyklou formulací: Já jsem cesta, pravda a život.
Pro křesťana je základem životní orientace zaměření na cíl: Být věčně s Kristem, kterému uvěřil. Na životní cestě je křesťan poutníkem, ne tulákem bloudícím bez cíle. Není bezdomovcem, protože má svůj domov u Pána. Netrpí samotou, protože sám Ježíš jde s ním. Každodenním životem ve společenství s Ježíšem se učí jeho myšlení, které se zdá světu těžko pochopitelné, ale to je ta cesta. Svatý Pavel může dokonce prohlásit: pro svoje spojení s Kristem všichni budou povoláni k životu. To spojení se upevňuje jako jiná přátelství společnými zkušenostmi a dobrodružstvím důvěry, až dospěje k silné identitě. Pak můžeme prohlásit s Pavlem: Vím, komu jsem uvěřil, a jsem přesvědčen, že on má dost moci, aby mi ochránil to, co mi svěřil. Nebo, jak jsme slyšeli v prvním čtení: Když ani vlastního Syna neušetřil, ale vydal ho za nás za všechny, jak by nám s ním nedaroval také všechno ostatní? Cítíte, drazí přátelé, tu sílu Pavlovy jistoty? On je přesvědčen, že ani smrt, ani život, a vůbec nic stvořeného nebude nás moci odloučit od Boží lásky.
I když jsme všichni lidé slabí a chybující, kteří se musejí často omlouvat a poznávají svou omezenost či bezmocnost, která může brát odvahu, Kristus nabízí svou pomoc všem. Jen na nás je, jestli najdeme odvahu to zkusit a dát mu důvěru. Plody se pak ukáží nejen v osobním životě, ale i ve společnosti. Takové pozadí musíme vidět za životem a působením pana kardinála. Ani jemu se všechno nepovedlo, ale nechtěl zůstat uzavřený do vlastní spokojenosti, protože uměl vidět potřeby světa.
Mnozí dnes ve svých kondolencích mluví o mimořádném člověku, který byl zvyklý na dialog při hledání potřebného ukotvení uprostřed doby ztrácející orientaci. Muži statečném, který bojoval s falešnými obviněními. Mluví o pastýři pevném ve víře a neohroženém hlasateli pravdy, o významné osobnosti, která svůj život spojila s obranou hodnot, na nichž stojí naše společnost, o statečnosti v době pronásledování církve i dlouholetém úsilí o obnovu církevního života.
Já jsem pana kardinála znal dlouho, ale teprve v posledních letech jsem ho viděl téměř denně a při obyčejných věcech. Nejvíce se mi vryla do paměti jeho ohromná sečtělost, úžasná paměť a schopnost dávat věci do souvislostí. V diskusích ho sice bylo někdy náročné sledovat, protože dělal mnoho odboček a vysvětlivek, ale ty jednotlivé kamínky doplňovaly mozaiku jako výmluvný obraz, při jehož obdivování nejeden posluchač vydechl: Aha! Byl vášnivý diskutér. Pro mě bylo zajímavé vidět, kolik nevěřících dovedl oslovit. Nebál se bavit i s lidmi, kterými jiní pohrdali. Všem se snažil dát možnost setkat se s Bohem, něco se o něm dovědět. Bylo až dojemné vidět chlapy tvrdící, že jsou nevěřící, jak ho prosí o požehnání.
V diecézi mu záleželo na obnově církve a často nás vedl ke společnému slavení významných výročí, abychom se učili z dějin. Miloval katedrálu, k jejímuž úplnému dokončení inicioval stavbu nových varhan. Položil základy nového způsobu financování církve. Záleželo mu na výchově další generace, proto se snažil o výuku náboženství ve školách. To se sice nepodařilo, ale aspoň na některých místech se rozvinuly takzvané vstupy do škol.
Při loučení s otcem kardinálem musíme říct, že máme za co Bohu děkovat. Svou vděčnost můžeme ukázat pokračováním v díle obnovy církve, kterou on tak miloval. To mu jistě udělá radost
(https://apha.cz/novinky/homilie-arcibiskupa-jana-graubnera-pri-pohrbu-kardinala-dominika-duky/)
Záznam koncertu: Trojkráľové pastorále: Vysoká p. M. 6.1.2023: https://www.youtube.com/watch?v=ShBgMENZx7U
SVÄTÉ OMŠE – KAPLNKY ÚRADU VLÁDY A BRATISLAVSKÉHO HRADU
Milí bratia a sestry srdečne vás pozývame na slávenie sv. omší v kaplnkách v priestoroch Úradu vlády a Bratislavského hradu. Sväté omše v kaplnke Nepoškvrneného počatia Panny Márie v priestoroch Úradu vlády sú určené aj pre verejnosť. Sv. omše sú každú stredu o 16.00. Vstup je cez autobránu z Námestia slobody. Sväté omše v kaplnke Sedembolestnej Panny Márie v priestoroch Bratislavského hradu sú tiež pre verejnosť. Sv. omše sú každý štvrtok o 17.30. Vstupe je cez hradné nádvorie, cez hlavnú bránu a kaplnka je na prvom poschodí.
V prípade, že pri nedeľných a sviatočných sv. omšiach nebude žiadny zberateľ, ktorý by podľa predpisov Cirkvi vyberal milodary pre potreby farnosti počas obetovania vo sv. omši, môžete svoje milodary odovzdať pri odchode z kostola do košíka pred vchodovými dvermi.
Ak chcete duchovne pomôcť vašim zosnulým príbuzným, dušiam v očistci, žijúcim ľuďom v rozličných potrebách alebo misiám, môžete nechať odslúžiť svätú omšu na svoj úmysel. Milodar na jednu svätú omšu je 5 eur. Vaše úmysly môžeme zapísať v sakristii pred alebo po sv. omši v kostole alebo na farskom úrade.
K sviatosti pokánia možno spravidla pristúpiť pol hodiny pred sv. omšou.
Prosíme všetkých, aby si pri vstupe do kostola a najmä do spovednice, vypli mobilné telefóny !!!
V prípade neprítomnosti kostolníka, ktorého činnosť musí pred sv. omšou vykonať kňaz, môžu záujemci o sviatosť pokánia prísť požiadať o ňu po sv. omši do sakristie.
Prosím prvoprijímajúcich, aby každú nedeľu o 9,00 hod. (resp. v sobotu večer o 18,00 hod.) a prikázaný sviatok po sv. omši prišli do sakristie zapísať si účasť na nedeľných a sviatočných sv. omšiach, ktoré sú súčasťou prípravy na prijatie sviatostí. Prvoprijímajúce deti z 2. a 3. ročníka budú mať prípravu na 1. sv. prijímanie aj v rámci piatkových sv. omší o 18,00 hod.
Prosím deti, ktoré ešte neboli na 1. sv. prijímaní, aby prichádzali na požehnanie po sv. omši, nie v rámci sv. prijímania.
Návštevu chorých za účelom vysluhovania sviatostí pokánia, Oltárnej a pomazania chorých môžete nahlásiť v sakristii kostola alebo na farskom úrade.
Rk. farnosť ponúka deťom základnej školy nácvik náboženských piesní v rámci detského cirkevného spevokolu, ktorý bude viesť p. V. Klčová.
http://www.dokostola.sk/clanok/82-sv-omse-v-zahranicnych-dovolenkovych-destinaciach
Kán. 905 – § 1. Kňazovi nie je dovolené vo všedný deň sláviť sv. omšu viac než raz za deň.
V Bratislavskej arcidiecéze spúšťame nový komunikačný kanál na Facebooku. Prostredníctvom neho túžime s vami komunikovať o aktuálnych témach, informovať vás o udalostiach v arcidiecéze a prinášať povzbudenie. Nájdete ju pod názvom // Bratislavská arcidiecéza a novým logom. (ODKAZ: https://www.facebook.com/bratislavaskaarcidieceza)// Srdečne vás pozývame „lajknúť“ túto stránku, zároveň pozvite svojich priateľov, aby sa reťaz priateľstva mohla šíriť. Vďaka.
Na 100. výročie zjavení Panny Márie vo Fatime začne slovenské vysielanie Rádia Mária, ktoré bude možné nateraz sledovať prostredníctvom webovej stránky: http://radiomariaslovakia.sk/.
Bratislavská arcidiecéza povoľuje v posvätnom priestore chrámu koncert sakrálnej hudby alebo klasickej hudby, ktorý svojím charakterom neprotirečí posvätnosti chrámu.
(In: Liturgia, 2013, roč. 23, č. 4, s. 8 – 11; In: Liturgia, 2012, roč. 22, č. 3, s. 247 – 248.)
Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, Článok 5:
(2) Slovenská republika garantuje nedotknuteľnosť posvätných miest, ktoré sú v súlade s kánonickým právom určené na vykonávanie náboženských úkonov. Pod nedotknuteľnosťou posvätného miesta rozumejú zmluvné strany ochranu tohto miesta, spočívajúcu v zamedzení jeho použitia na iné účely, než ktorým slúži v súlade s kánonickým právom a v zamedzení narušenia jeho dôstojnosti.
Predseda KBS: Ďakujeme všetkým, ktorí sa prihlásili k svojmu vierovyznaniu
Bratislava 20. januára (TK KBS) Štatistický úrad dnes zverejnil ďalšie výsledky z vlaňajšieho Sčítania obyvateľov, domov a bytov 2021. Týkali sa aj náboženského vyznania. Pri tejto príležitosti prinášame reakciu bratislavského arcibiskupa metropolitu a predsedu Konferencie biskupov Slovenska (KBS) Mons. Stanislava Zvolenského.
Ďakujeme všetkým, ktorí sa pri sčítaní prihlásili k svojmu vierovyznaniu. Vážime si to. Veriaci týmto spôsobom vyjadrujú svoju prítomnosť v spoločnosti, ktorú utvárajú v duchu hodnôt svojho vyznania. Práve náboženská viera mnohých motivuje, aby obetavo pôsobili v oblasti charity, zdravotníctva, školstva a v ďalších priestoroch – na zveľadenie spoločného dobra.
Konkrétne výsledky sčítania vnímame aj v kontexte okolností, ktoré ho sprevádzali, t.j pandemickej situácie a nového, elektronického spôsobu získavania údajov. Z hľadiska záznamov, ktoré Cirkev vedie v matrikách pokrstených, môžeme konštatovať, že sme za ostatných desať rokov zaznamenali stabilný, dokonca mierne rastúci trend – tak v rímskokatolíckom, ako aj v gréckokatolíckom obrade. Jediný rok, v ktorom počet katolíckych krstov výraznejšie poklesol, bol práve rok 2020, poznačený výraznými pandemickými obmedzeniami.Pre zaujímavosť dávame k dispozícii údaje za desať rokov, založené na matričných záznamoch našich farností. Vyplýva z nich, že dve tretiny detí, ktoré sa rodia na Slovensku, sú následne pokrstené. Čo sa týka vyššieho počtu ľudí, ktorí vyplnili kolónku „bez vyznania“, iste to odráža sekularizáciu spoločnosti. Pre veriacich je to v každom prípade motivácia intenzívnejšie evanjelizovať, aktívne žiť svoju vieru.
19.10. 2022: „Náš problém je, ako vytvoriť v Cirkvi platené miesto tak, aby mal napr. otec rodiny primeranú mzdu. … Ale kde nájsť na to zdroje? … Väčšina farností minie všetky peniaze na prevádzku,“ zamyslel sa arcibiskup S. Zvolenský (https://svetkrestanstva.postoj.sk/116716/musime-rozmyslat-kde-najst-peniaze-na-zamestnavanie-laikov-povedal-arcibiskup).
R: Nie všetko sa pri reštitučných procesoch podarilo. Nakoľko to cirkev zvládla?
Arcibiskup A. Tkáč: „Nepodarilo sa nám získať späť všetko, čo nám komunisti zobrali. Niekedy z pochopiteľných dôvodov. … mnohé sídliská boli vystavané na cirkevných pozemkoch. To, že dnes kňazi dostávajú plat od štátu, čo niektorým skupinám prekáža, vnímam aj ako kompenzáciu toho, čo nám štát nevrátil. Nehovoriac o tom, že kresťania veriaci ľudia riadne platia dane, z ktorých je potom podporovaná aj Cirkev. My kňazi však nesmieme zabúdať na to, že hoci nás štát platí, nie sme tu na to, aby sme mu slúžili tak, ako on chce. (https://svetkrestanstva.postoj.sk/48800/tie-problemy-som-musel-verejne-pomenovat)
O majetkovom vzťahu Katolíckej cirkvi a štátu: https://www.youtube.com/watch?v=rs40t_GOz1U
Najmä časti od 15., 25., 42., 50. – 54., 1,02., 1,08. – 1,11. minúty: https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/14084/64269
Najmä časti od 45., 52., 56. minúty: https://www.tvlux.sk/archiv/play/7502
https://www.postoj.sk/37263/budeme-platit-za-omsu
Speedating
Nie každý má to šťastie, že sa má kde a kedy zoznámiť a ak aj hej, nie vždy to vyjde podľa predstáv. Pre týchto ľudí je najviac ideálnou voľbou Speed dating KatRande. Preto mnohí vyhľadávajú možnosti, ako si k sebe nájsť svoju druhú polovičku.
Rýchle rande pre katolíkov
Speed dating je ideálna voľba pre ľudí, ktorí možno majú len pomenej šťastia na partnera, či sa hanbia, alebo jednoducho nemajú čas zoznamovať sa.
Speed dating je pre veriacich katolíkov. Takéto rýchle rande je anonymné, no zároveň osobné a vhodné pre tých, ktorí by radi spoznali nových ľudí, našli potencionálneho partnera, alebo jednoducho nadviazali kontakty.
Rýchle zoznámenie
Speed dating organizujeme v príjemnom prostredí, kde sa stretne rovnaký (bežne 10) počet žien a mužov. Počas krátkeho , 7-minútového rozhovoru sa snažia zistiť o tom druhom čo najviac. Po uplynutí času sa muži posunú k ďalšiemu stolu a proces sa opakuje. Nasleduje vyplnenie formulára, v ktorom účastníci uvedú, s kým sa ešte chcú po týchto krátkych rozhovoroch stretnúť. Ak sa žena a muž rozhodnú, že sa chcú ešte stretnúť, ide o „Match“. Ak takáto zhoda nastane, organizátor im pošle ich e-mailové adresy. Ak takáto zhoda nenastane, e-mailová adresa sa samozrejme neposkytuje ďalej. V prípade nenájdenia zhody je možnosť zúčastnenia sa ďalšieho speed datingu.
Ide o anonymné stretnutia, takže organizátori poskytujú emailové adresy len tým, ktorí tvoria spoločnú zhodu.
Ak vás tento štýl zoznámenia zaujal, prípadne chcete vyskúšať, či to zafunguje aj u vás, radi vás uvidíme. Predtým je však potrebná registrácia. Tá je nevyhnutná.
Registrácia
Celé prihlasovanie aj registráciu zabezpečuje https://www.katrande.org/
Nové termíny nájdete na ich webe – a potom následne aj u nás https://www.katrande.org/index.php?id=167
Účastnícky poplatok je 12 eur.
Veľmi sa na vás tešíme. Tímy katRande a Domu Quo vadis.
Záujemcom o kresťanské manželstvo odporúčame vypočuť si: od 15,40: https://www.rtvs.sk/radio/archiv/1693/1241194.
Na Slovensku sa na základných školách učí o vzniku ľudského života tak, že v učebnici v téme Vývin jedinca je napísané: „Vznik nového jedinca začína oplodnením, splynutím spermie a vajíčka po pohlavnom styku muža a ženy.“ …Ďalej sú jednotlivé štádiá vývinu nazvané zárodok a plod.
O vzťahu katolíkov k politickým stranám: od 1 hod., 6. minúty: https://www.postoj.sk/43103/arcibiskup-stanislav-zvolensky-sprava-o-katolickej-cirkvi-na-slovensku
Počet katolíkov vo Vysokej pri Morave je uvedený na internetovej stránke:Farske_oznamy_23.-30.8.2026
Na umiestnenie nových obrazov, sôch alebo iného zariadenia do kostola treba súhlas Liturgickej komisie Arcibiskupského úradu.
Diecézna liturgická komisia kontroluje, aby architektonické zmeny interiérov a exteriérov sakrálnych stavieb (kostoly, kaplnky, krížové cesty, miesta používané na slávenie Eucharistie, farské budovy a podobne) boli vykonané v súlade s predpismi uvedenými v príslušných liturgických knihách a rovnako i s liturgickou tradíciou Cirkvi. Obrazy (sochy) Pána, Panny Márie a svätých nech sú tak rozmiestnené, aby veriacich privádzali k tajomstvám viery, ktoré sa tam slávia. Preto treba dávať pozor, aby jednak ich počet nebol neprimeraný, jednak aby boli rozložené v určitom poriadku a aby neodvádzali pozornosť veriacich od samého slávenia. Obraz jedného a toho istého svätého nech je zvyčajne len jeden. Vo všeobecnosti pri výzdobe kostola a jeho zariadenia, čo sa týka obrazov, treba mať na zreteli jednak nábožnosť celého spoločenstva, jednak krásu a dôstojnosť obrazov.
Po letnej prestávke sa dobrovoľníci kaviarne Domu Quo Vadis opäť tešia na Vašu návštevu. Od pondelka do piatku od 15:00 – 21:00, v piatok do 22:00. V septembri pribudnú aj nové podujatia, sledujte www.domquovadis.sk alebo sociálne siete.
Ďakujeme za zverejnenie a prajeme všetko dobré pri záchrane duší.
Mgr. Monika Hricáková
Riaditeľka
Dom Quo Vadis
Dom, ktorý chce byť duchovným srdcom mesta.
Email: mhricakova@domquovadis.sk
Web: http://www.domquovadis.sk
Facebook: https://www.facebook.com/domquovadis/
Instagram: https://www.instagram.com/domquovadis_ba/
YouTube: https://www.youtube.com/domquovadisbratislava
Dotazník
Čo pre mňa znamená Boh? Ako vyjadrujem svoj vzťah k nemu?
Ako hodnotím svoj náboženský život? Do ktorej kategórie sa zaraďujem?
Aspoň raz do roka pristupujem k sviatosti pokánia.
Aktívne sa zapájam do života farnosti pomocou: a) apoštolátom, b) brigádou, c) radou, d) finančne, e) inak
Aspoň raz do roka pristupujem k sviatosti pokánia.
Všetkých pozývame na nedeľné sv. omše.
(Synteza-synodalneho-procesu.pdf) SK and BA
BRATISLAVSKÁ ARCIDIECÉZA SYNTÉZA ZO SYNODÁLNYCH KONZULTÁCIÍ
Úvod: opätovné skúmanie synodálnej skúsenosti
Pri rozlišovaní cesty pre diecézu sme mali možnosť objaviť dôležitosť a účinnosť jedného zo štyroch princípov, ktoré uvádza pápež František v Evangelii gaudium, a síce princíp priority času nad priestorom (222nasl.). Tak sme sa sústredili najmä na spustenie dôležitých procesov krok po kroku, aj keď sme nemali všetko pod kontrolou. To pomáhalo s trpezlivosťou znášať zložité a nepriaznivé situácie alebo zmeny plánov, ktoré spôsobuje dynamika skutočnosti. Tento princíp sme zdôrazňovali aj množstvu spolupracovníkov v celej diecéze, koordinátorom a moderátorom miestnych spoločenstiev, ktorí zápasili s rovnakými ťažkosťami. Čelili sme viacerým ťažkostiam. Prvou bola potreba preložiť témy synody a synodálnych otázok do zrozumiteľného jazyka. Mnohí sa sťažovali na to, že samotné slovo „synoda“ bolo príliš neznáme a mnohí si ho spájali s Cirkvou ako inštitúciou, čo ich skôr odrádzalo, akoby budilo záujem. Mnohí sa sťažovali na príliš akademické formulovanie desiatich okruhov otázok v prípravných dokumentoch. Bola to jedna z výziev pre kreativitu. Napriek týmto ťažkostiam však mnohí jasne vytušili, že synodalita je nevyhnutnou a najúčinnejšou odpoveďou na súčasnú dobu, kedy sa ľudia uzatvárajú sami do seba. Ďalšie ťažkosti a výzvy počas konzultácií spočívali v krátkosti času, strachu z nepoznaného, prekážkou boli aj protipandemické opatrenia, neskôr paradoxne množstvo akcií po uvoľnení opatrení, konfliktná atmosféra v spoločnosti a v Cirkvi, zranenia a rozdelenia, ktoré sa objavili počas pandémie, utečenecká kríza spôsobená vojnou na Ukrajine, ktorá však paradoxne napomohla k otvoreniu sŕdc a obohatila skúsenosť spoločného kráčania. Okrem toho sa ukázalo aj to, že podnety pápeža Františka sú pre mnohých veriacich i kňazov na Slovensku nezvyklé, vzdialené, ba cudzie, až protikladné k ich chápaniu viery a Cirkvi. Boli aj takí, čo ich bojkotovali. Bola vyjadrená aj nedôvera k procesu spracovania a postupného posúvania podnetov z miestnych spoločenstiev cez diecézy, biskupské konferencie až po Synodu biskupov. Vyslovená nedôvera sa týkala problému jazyka, ktorý postupne stráca konkrétnosť a „čerstvosť“ toho, čo zaznelo počas konzultačných stretnutí. Zároveň sa viacerých zmocňovala skepsa, že totiž synodálne podnety v živote Cirkvi aj tak nič nezmenia. V každom prípade však celý proces prispel k významnému kultivovaniu tvorivosti, schopnosti počúvať, viesť dialóg. Ukázala sa i veľká náročnosť tohto procesu a naša nepripravenosť naň. Vidno to aj na počte zaslaných syntéz, ktorých bolo oveľa menej než spoločenstiev, ktoré pôvodne reagovali na pozvanie do synodálnych procesov (príloha č. 1). Napriek ťažkostiam však väčšina účastníkov svedčí o sile atmosféry na synodálnych stretnutiach, charakterizovanej prijatím, bezpečím, pokojom, radosťou, nádejou, tvorivosťou a povzbudením, v kontraste s aktuálnou spoločenskou či cirkevnou atmosférou nejednoty, ľahostajnosti, osamelosti, strachu, vlažnosti, apatie, nezáujmu o druhých. V jednom spoločenstve zaznelo: „Vnímame, že Boh sa ‚priznal‘ na stretnutiach svojou pokojnosťou.“ Dokonca viackrát zaznelo, že bolo hmatateľné pôsobenie Ducha Svätého, ktorého úloha je v cirkevnom živote inak málo vnímaná a chápaná. Syntézy a podnety sú napriek ťažkostiam prekvapivo bohaté a hlboké, verné téme synodality, priame a otvorené. Synoda aj podľa samotných účastníkov odzrkadľuje to, čo ľudia v skutočnosti riešia. Synoda rozširuje obzor, ponúka hlbšiu sondu a umožňuje „dotknúť sa ľudu“. Všetkým zúčastneným patrí obrovská vďaka!
Jadro syntézy: rozbor zhromaždených príspevkov
Technologické nástroje pre spracovanie textov (tzv. word clouds) použité pri spracovaní miestnych syntéz a výstupov (viď príloha č. 2) poskytujú zaujímavý prvý obraz toho, čo zaznelo v konzultáciách. 3
Najpoužívanejšie kľúčové slová (my, spoločenstvo, farnosť, Cirkev, kňaz, ľudia/ľudský, veriaci, Boh/duchovný, omša, sviatosti, stretnutie, život) sú východiskom k hľadaniu odpovede na základnú otázku Synody: ako sa uskutočňuje spoločné kráčanie v našej diecéze a k akým krokom sme pozvaní?
Ukazuje sa, že veriaci sa oveľa viac cítia byť súčasťou konkrétnych spoločenstiev, duchovných rodín, farností, ako „Cirkvi“. Mnohí týmto výrazom totiž označujú výlučne pápeža alebo biskupov/kňazov. Aj slovo „farnosť“ sa im viac spája so slovom „kostol“, ktorý pre nich znamená skôr náboženskú povinnosť („chodenie do kostola“), studenú budovu, neosobnú inštitúciu, úrad. Slovo Cirkev sa používa, keď sa chce vyjadriť zodpovednosť: „Cirkev by mala“, „Cirkev sa dopustila toho a toho“. Naopak, keď sa hovorí o dobrých aktivitách, dielach, je tendencia skôr hovoriť o konkrétnom „spoločenstve“. Slovo „Cirkev“ je brané skôr všeobecne a neosobne, inštitucionálne, bez prepojenia so životom. Tu pramenia spomínané rozpaky pri výraze „synodálna Cirkev“. Na stretnutiach dokonca paradoxne zaznela poznámka, že slovo „cirkev“ by sa malo radšej nahradiť slovom „spoločenstvo“. Možno by pomohlo používať viac výraz „cirkevné spoločenstvo“ alebo „spoločenstvo Cirkvi“. Samozrejme najosobnejšie spoločné kráčanie zažívame v manželstvách a rodinách. Ľudia sa potom viac cítia byť súčasťou nejakého konkrétneho hnutia či združenia v porovnaní s farnosťou. Podobne sa cítia byť zasa viac súčasťou farnosti v porovnaní s diecézou. Je zrejmé, že spoločné kráčanie sa viac zakusuje v osobnejších vzťahoch. Z cirkevných štruktúr je takouto najmenšou jednotkou farnosť, ktorá je u nás stále najviac vnímaná ako spoločenstvo, miestami ako „spoločenstvo spoločenstiev“. Veriaci majú od farnosti najväčšie očakávania, ale neraz aj z toho plynúce sklamania a frustrácie. Boli to práve živé farnosti a spoločenstvá, ktoré sa ako prvé, prirodzene a tvorivo zapojili do synodálnych procesov.
Slovo „Cirkev“ je vnímané viac ako inštitúcia, hierarchia. Širšia skupina veriacich si pojem „synoda“ inštinktívne priradila k inštitucionálnej Cirkvi a nestotožnila sa tak so záujmom o synodu. Neskôr si mnohí účastníci uvedomili, že synodalita je veľmi príbuzná skúsenosti, ktorú zažili v období totality, ako aj dnes v rozličných živých spoločenstvách: malé spoločenstvá ako miesta prijatia, zdieľania, prepojenia so životom, duchovný domov. Jestvujú aj mnohé synodálne prejavy v inštitucionálnych štruktúrach Cirkvi. Tieto synodálne prejavy sú však verejnosťou menej vnímané a videné. V skutočnosti však už doteraz prinášali veľa dobra. Synodálne konzultácie ukázali, že aj týmto „synodálnym orgánom“ (mnohé z nich predpokladá aj cirkevné právo) treba stále nanovo vlievať dušu a život, osobnejšie zdieľanie a väčšiu otvorenosť a priamejšiu prepojenosť s realitou Božieho ľudu (porov. Ján Pavol II., Novo millennio ineunte, 45). Ako hlavné subjekty spoločného kráčania sa v konzultáciách uvádzajú pastorační kňazi a veriaci v spoločenstvách a vo farnostiach. Pastorační kňazi sú v osobnejšom, bezprostrednejšom kontakte s ľuďmi. Sú od nich veľké očakávania, sú na nich kladené veľké nároky, a v súvislosti s nimi sú spojené aj mnohé sklamania. Naše spoločné kráčanie sa uskutočňuje najmä prostredníctvom slávenia svätej omše, vysluhovania sviatostí a modlitby. V tomto nenápadnom, každodennom, obetavom kráčaní mnohí nachádzajú svetlo pre svoj život, zmysel, útechu, usmernenie, posilu, milosrdenstvo a odpustenie. Konzultačné príspevky poskytujú o tom pekné svedectvá. Slovo „kňaz“ je jedným z najčastejších slov v konzultáciách. Ukázalo sa, že synodalita je aj veľkou výzvou k obráteniu pre klérus. Mnohí kňazi prijali pozvanie do synodálnych procesov so zanietením. Viacerí však boli zo Synody v rozpakoch. Niektorí kvôli obavám, že 4 Synoda bude opäť len vodou na mlyn pre kritiku hierarchie Cirkvi, že vnesie chaos a spochybnenie základov Cirkvi. V takomto pohľade výraz „synodálna Cirkev“ vyvolával nezáujem, pretože bol zasa naopak vnímaný v protiklade s hierarchickou inštitucionálnou Cirkvou. Nechýbali ani obavy, že budeme hlasovať o samotných základoch Cirkvi, pričom poukazovali na susedné Nemecko. Takéto obavy sa v našom kontexte ukázali ako neopodstatnené. Iní boli zdržanliví kvôli vlastným problémom, kvôli únave zo služby či znechutení z náročnej pandemickej doby, iní kvôli strachu z niečoho, s čím nemajú skúsenosti a čo „nevedia robiť“, nedostatku spolupracovníkov, a iní jednoducho aj kvôli vlastnej pohodlnosti, či preto, že majú silne klerikálne vnímanie svojho pôsobenia v Cirkvi.
Zároveň sa jasne ukazuje, že sme pozvaní k tomu, aby sa náš cirkevný a náboženský život neobmedzoval iba na eucharistické slávenie, ktoré je síce „prameňom a vrcholom celého života Cirkvi“ (Lumen Gentium, 11), ale kresťanský život sa vonkoncom neobmedzuje na Eucharistiu a na „sviatostný servis“. V konzultáciách intenzívne rezonovalo oddelenie náboženského a svetského života, nesúlad medzi vyznávanou vierou a každodenným životom, oddelenie viery od pozemských svetských záležitostí, akoby tieto nemali nič spoločné s náboženským životom, ktorý sa u mnohých obmedzuje na bohoslužobné úkony a niektoré mravné povinnosti (porov. Gaudium et Spes, 43). Zazneli výzvy k prekonaniu tejto „schizmy“ medzi životom a vierou v hlásaní i v zdieľaní. Akoby sme nemali čas a schopnosti na hlboké vysvetľovanie náboženských právd a vecí duchovného života a ich súvis so životnými situáciami. Neraz sa naopak utiekame do moralizmov alebo abstrakcií v kázaní i zdieľaní alebo k aktivizmu. Prichádza k hlbokému konfliktu medzi vyžadovanými pravidlami náboženského života, resp. praktizovaním viery a reálnym praktickým životom. Tu treba pravdepodobne hľadať aj dôvod nezrozumiteľnosti, na ktorú sa mnohí sťažujú v prejave kňazov a biskupov (spomenuté boli homílie, pastierske listy). Jazyk i obsah ich hlásania je príliš vzdialený od jazyka a záležitostí reálneho života, ktorými sa zaoberá súčasný človek. Nejde o to, aby sme v ohlasovaní viery opustili racionalitu viery, pretože v konzultáciách zaznel práve veľký hlad po formácii, po katechéze, po vysvetľovaní Božieho slova a právd viery, duchovného života atď. Veriaci sú si vedomí svojej neschopnosti „obhájiť nádej, ktorá je v nich“ (1Pt 3, 15) pred súčasným svetom a potrebu vzdelávať sa vo viere. Ide skôr o to, aby naše hlásanie malo bezprostrednejší kontakt so životom súčasného človeka, so súčasnou kultúrou, a tým, na čo je dnes človek citlivý. V tomto zmysle by mala naša reč „zľudovieť“, teda byť v láske blízko ľudu a tomu, čím žije. Synodalita nás otvára prepojiť „myslenú teológiu“ (ktorá spája rozum a vieru) so „žitou teológiou“ Božieho ľudu (tá spája vieru a srdce). Podľa účastníkov konzultácií „kázeň, či homília, má byť inšpiratívna pre každodenný život“ a „máme hovoriť ako Ježiš o živote, nie o Ježišovi mimo života“. Je teda potrebné objaviť a ohlasovať Evanjelium, ako „svetlo pre život“.
Tu treba oceniť, podporovať a usmerniť aj ľudovú zbožnosť typickú pre náš ľud, ktorá má svoju typicky mariánsku črtu, najmä v modlitbe svätého ruženca a svoje najobľúbenejšie vyjadrenie v púťach, krížových cestách, procesiách, pobožnostiach pri kaplnkách a na iných miestach. Viacerí zakúsili účinnosť putovania aj ako výborné prostredie pre synodálnu konzultáciu Božieho ľudu a obraz púte bol pre mnohých najvýstižnejším obrazom synodality. Treba naďalej „rozdúchavať pahrebu ľudovej zbožnosti“ v jej autentickej forme, ktorá je oveľa viac ako číry sentimentalizmus alebo folklór, ale predstavuje existenciálne prepojenie každodenného života s Bohom a jeho Prozreteľnosťou (porov. pápež František, Evangelii nuntiandi, 48), živí „zmysel pre priateľstvo, nadprirodzenú lásku a rodinnú jednotu“ (Dokument 5 z Puebly, 913). Aj keď má svoje limity a potrebuje usmernenie (najmä dobrou liturgickou výchovou), netreba ju podceňovať, ani ňou pohŕdať. Je aj u nás prirodzeným prostredím, v ktorom „ľud neustále evanjelizuje seba samého“ (porov. Dokument z Aparecidy, 264). Práve ľudová zbožnosť v najrozličnejších prejavoch naprieč generáciami predstavuje prirodzené prepojenie života a viery a umožňuje tvorenie autentickej kresťanskej kultúry. V konzultáciách zaznieval hlad aj po týchto spontánnych prejavoch viery, ktoré v minulosti prinášali dobré ovocie spoločného kráčania.
V nesúlade medzi vierou a životom sa rodí aj v konzultáciách kritizované pokrytectvo, náboženské pozérstvo, neúprimnosť, ktoré sú zvlášť odpudivé pre súčasného človeka, hľadajúceho autenticitu. Práve kombinácia neautentickosti a moralizujúcej nadradenosti je nanajvýš odpudivá pre našich súčasníkov a mnohých odrádza a bráni im, aby sa pridali do spoločného kráčania v Cirkvi, ba vzbudzuje u nich neraz prehnané a neobjektívne posudzovanie Cirkvi, pre ktorú je v spoločnosti často oveľa prísnejší meter než pre ktorékoľvek iné inštitúcie. Niektorí spomínali s nostalgiou na časy komunizmu, keď znášali útlak a represálie. Veriaci mali jasného spoločného nepriateľa. Dnes akoby nevedeli, čo iné by ich dokázalo spojiť. V dôsledku toho sme akoby „normalizovali“ vnútri Cirkvi obranné postoje, strach, úzkostlivosť a uzavretosť, ako bežný štýl, takže kráčame a vystupujeme v prevažne konfrontačnom „obrannom móde“ a ustráchane. Bezradnosť neraz vyúsťuje do hľadania ideologického nepriateľa, ideologizácie niektorých aspektov kresťanskej viery, kultu či morálky, ktoré sa vytrhnú z kontextu celého kresťanského posolstva a stratia tak svoju príťažlivosť, krásu a čerstvosť, a veriaci nezriedka podliehajú konšpiráciám, ktoré sú sekularizovanou formou poverčivosti.
Pápež František naznačil, že cieľom synody je „dať vypučať snom, vzbudiť proroctvá a videnia, dať rozkvitnúť nádejam, podnietiť dôveru, obviazať rany, previazať vzťahy, vzbudiť úsvit nádeje, učiť sa jeden od druhého, a vytvoriť pozitívne vnímanie, ktoré osvieti mysle, zahreje srdcia, navráti silu rukám“ (porov. Prípravný dokument, 32). V konzultačných podnetoch nachádzame mnohé vyjadrenia proroctiev, snov, nádejí, dôvery a túžby po uzdravení. Uveďme jedno z nich: „Život sa jednoducho derie dopredu, prebúdza sa, rodí, tvorí a len tak živé telo Cirkvi v plnosti prežíva a existuje. Každé spoločenstvo Cirkvi by malo vedieť dávať život ako matka svojmu dieťaťu, nebyť uzavreté, prinášať obetu a nemalo by zostať spokojné samo so sebou. Preto cítime túžbu a povolanie k novému životu, aj za cenu, že to staré zanikne a odumrie. To staré, čo sme mali tak radi, ale sebecky, pretože sme si prisvojili stav, ktorý nám vyhovoval a nechceli sme ho meniť. To však je v rozpore so Svätým písmom: ‚Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium!‘ Prebúdzajte k životu, dávajte život. A to robíme málo. Ale aspoň túžime po stále rodiacej sa Cirkvi.“
Viacerí účastníci konzultácií konštatovali ako znamenie doby veľkú osamelosť, uzavretosť, individualizmus, nevšímavosť, zahľadenosť do seba a výlučne na svoje aktuálne potreby. A tak aj Cirkev je vnímaná mnohými individualisticky ako inštitúcia, ktorá mi poskytuje služby a má uspokojovať moje aktuálne potreby. Synodalitu vidia ako účinnú odpoveď na tieto neblahé javy. Ďalší prejav individualizmu je v samotných spoločenstvách/hnutiach/združeniach. Ich vznik sa dá vysvetliť potrebou osobnejšieho začlenenia a sprevádzania jednotlivcov, citlivosťou na ich potreby, lepšie zdieľanie a prepojenie s konkrétnym životom. Avšak ani 6 spoločenstvá nie sú uchránené pred individualistickými tendenciami, niekedy dokonca ich vznik môže motivovať paradoxne individualizmus. Individualizmus a zahľadenosť do seba sa prejavuje vtedy, keď tieto spoločenstvá – charakterizované osobitými prejavmi nábožnosti a spirituality i pestrosťou v názoroch, začnú vnímať samé seba ako výlučné, najlepšie, najpravovernejšie, vyvolené učiť všetkých ostatných a keď narúšajú jednotu. Aj to, ako sa do synodálnych procesov rôzne spoločenstvá zapojili, napovedá, ako sú na tom v schopnosti kráčať spolu s Cirkvou (porov. Evangelii gaudium, 130).
Viacerí účastníci konzultácií vnímali Synodu ako „veľký projekt“ a prejavili radosť z toho, že sa cítia byť „súčasťou niečoho väčšieho“. Podporuje to aj iniciatíva prijatá v našej arcidiecéze, v ktorej sa už druhý rok v jednotlivé dni roka modlíme pri všetkých svätých omšiach za niektorú konkrétnu farnosť našej arcidiecézy, čo pri konzultáciách ocenili viacerí účastníci. Aj takáto jednoduchá iniciatíva môže veľmi silne podporiť vedomie spolupatričnosti k diecéze ako k niečomu väčšiemu. Výraz, ktorý sa často opakuje v konzultáciách, je „bublina“, ktorý naznačuje zahľadenosť do seba v spoločenstvách, v sociálnych a názorových skupinách, ideologických táboroch a pod. V cirkevnom kráčaní kvôli tomu zostávajú mnohí na periférii. Ukázalo sa, že periférie sú všade tam, kde ide o nejakú formu vylúčenia z cirkevného spoločného kráčania, keď niekto zostane na okraji ako slepý Bartimej z Evanjelia. V prílohe (č. 3) uvádzame detailne tých, ktorí boli na konzultáciách označení ako tí, čo sa ocitli na periférii.
Neoddeliteľné trojaké počúvanie Božieho slova, Ducha Svätého a Božieho ľudu je metóda, ktorá prepája vieru so životom, odhaľuje, ako sa Evanjelium má stať novým spôsobom svetlom pre život. Účastníci konzultácií veľakrát naznačovali potrebu vytvoriť viac priestoru pre vzájomné počúvanie, ktoré vzbudzuje blízkosť a dôveru. Konzultácie ponúkajú mnohé podnety ku kultivovaniu „kultúry počúvania“. Zdôrazňujú schopnosť počúvať srdcom, so skutočným záujmom o druhého. Príliš časté je okamžité hodnotenie druhého, netrpezlivosť, neschopnosť prijímať iný názor, kritiku, ďalej je prítomná urážlivosť a precitlivenosť, predsudky atď. Medzi základnými prekážkami počúvania bol uvádzaný strach. Bojíme sa „vložiť prst do rán“. Zaznela potreba dať väčší priestor ženám, ich schopnosti vidieť konkrétne, vtelene, výzva načúvať ich nazeraniu na život, na svet, na rozličné problémy. Ukazuje sa potreba priestoru pre vzájomné načúvanie medzi rozličnými spoločenstvami. Zazneli návrhy poskytovať „službu ucha“, ktorú najviac poskytujú kňazi, aj zo strany laikov, kde ľudia vedia, že keď majú problém, ťažkosti, môžu tam prísť a vedia, že ich niekto s láskou a dôverne vypočuje. Zazneli výzvy, aby sme si darovali počúvanie. Zároveň však treba hľadať aj správnu mieru. Niektorí majú dojem, že počúvanie názorov ľudí v Cirkvi narúša poslušnosť Bohu v snahe zapáčiť sa ľuďom. V skutočnosti sa počúvanie ľudí a Boha nevylučuje. Kto si myslí, že počúva len Boha a nepočúva pritom nikoho, napokon neraz končí v tom, že počúva len sám seba. Počúvanie pomáha prepojiť vieru a život, aby Evanjelium bolo novým spôsobom svetlom.
„Neboli sme zvyknutí hovoriť názor a zdieľať sa,“ zaznelo veľakrát. Mnohí účastníci vyjadrili dokonca prekvapenie a boli potešení, že sa ich niekto pýta na názor a že ich niekto počúva. Bol použitý výraz „mlčiaca väčšina“. Ako častá prekážka vyjadrenia názoru sa uvádza strach, obavy z vlastného zlyhania, odmietnutia, posudzovania. Neraz totiž okamžité zahriaknutie dokáže zablokovať ochotu vyjadriť svoj názor. Mladí vyjadrili veľký hlad po vyjadrení svojho názoru a majú pocit, že ich nikto nepočúva, ani vlastní rodičia. Zdá sa, že určitá ustráchanosť je aj našim kultúrnym prejavom, niektorí poukázali na skúsenosti 7 so socialistickou školou, keď sme sa už ako deti rýchlo naučili nevyčnievať. Bojíme sa vyjsť z komfortnej zóny, aby sme si nerobili problémy. Niektorí majú ťažkosť vyjadriť názor pre nezdravý rešpekt pred kňazom, udržujú si odstup (neraz sa hľadá nejaká osoba blízka kňazovi, cez ktorú komunikujú svoje názory), niektorí majú dojem cenzúry alebo sa boja vylúčenia. Takéto správanie potom vytvára akúsi auru odstupu od kňazov, napriek túžbe priblížiť sa k nim a niekedy aj napriek túžbe kňazov priblížiť sa k ľuďom, akoby museli stále dokazovať, že sú normálni. Niektorí sa podliezajú kňazovi, čo prispieva k formovaniu jeho nadradenosti. Výsledkom je, že sa niektorí pri akomkoľvek kňazovi cítia nesvoji. Veľmi silné boli svedectvá o tom, ako pomáha spoločné počúvanie Božieho slova, ktoré dokáže „odblokovať“ komunikáciu. Mnohí ocenili prítomnosť Božieho slova, počúvaním ktorého sa začínalo počúvanie sa navzájom. Sila Božieho slova, jeho rezonovanie v srdciach spôsobuje otvorenosť. Je to svetlo zhora, ktoré nám umožňuje prekonať neraz naoko neprekonateľné postoje, predsudky, odmietanie, odpor. Práve povzbudzujúce slová Evanjelia a dialogickosť synodálnych tém zabraňovali skĺznuť do rezignácie. V synodálnom kráčaní je napokon v centre prítomnosť Ježiša, ktorý otvára Písma a prináša zmenu atmosféry.
Svätá omša je oslava. Žiaľ, často našu radosť pri liturgickom slávení nevieme prejaviť a sme skôr zádumčiví, neraz nevnímame ani ľudí okolo seba. Slávenie má byť zážitkom spoločného kráčania. Veriaci v kostole sa však málo aktívne zapájajú do slávenia liturgie, zväčša ani neodpovedajú alebo len potichu, nespievajú. Aj tu sa prejavuje individualizmus vo forme „intimizmu“ v modlitbe, ktorý stráca v modlitbe zmysel pre „my“ spoločnej modlitby, ako nás učí modlitba Otče náš. Taktiež zaznievala túžba po speváckych zboroch v kostoloch. Slávenia sú tak oživené, provokujú do spevu, je to prirodzené lákadlo pre deti, mládež aj dospelých. Viacerí sa vyjadrili, že majú radi ten-ktorý kostol kvôli „atmosfére“, ktorú neraz vytvára aj spoločný spev. Spoločné kráčanie pri slávení napomáhajú aj občasné dvojjazyčné omše v národnostne zmiešaných farnostiach. Dôstojné a príťažlivé slávenie oslovuje. Niekoľkí uviedli aj napätia a konflikty kvôli tzv. „tradičným katolíkom“. Úcta k liturgickej minulosti má napomáhať posvätnosť slávenia riadnej formy liturgie, a nie ju spochybňovať alebo do nej vnášať prvky z minulosti, ktoré už nie sú jej súčasťou. Aj tu sa objavilo nebezpečenstvo ideologizácie, v tomto prípade liturgie a tradície. Inšpirujúcim bolo tvrdenie, ktoré zaznelo v prostredí takýchto konfliktov: „Receptom ako nájsť riešenie tejto krízy, je zamerať sa na celistvý rozvoj človeka.“ Účastníci veľmi oceňovali, keď je eucharistické slávenie esteticky, liturgicky kvalitne pripravené. Vyzvali k lepšej organizácii a formácii služby lektorov. Nechýbala kritika v opačnom garde. Deti a mládež sa vyjadrili, že na svätej omši sa veľakrát nudia. Účastníci zdôraznili potrebu liturgickej katechézy. Zaznela kritika spevov JKS, ktoré sú „molové“, čo pôsobí depresívne, neradostne. Objavila sa požiadavka aktualizácie JKS, aj po textovej stránke. Zaznela potreba obohatiť liturgiu aj vhodným výberom a tvorbou nových piesní, a novými modernejšími formami. Účastníci ocenili detské a mládežnícke omše. Dialogické kázne pre deti či mládež sú často zrozumiteľnejšie aj pre starších, „skôr im dôjdu súvislosti“. Pozoruhodné bolo pozorovanie, že deti prirodzene spájajú liturgický/náboženský život s bežnými aktivitami, neoddeľujú „nábožné“ od „svetského“. Preto sú omše s účasťou detí často prínosom aj pre dospelých.
Opakovane zaznelo, že naše hlásanie sa príliš obmedzuje na konfrontáciu s omylmi, na apológiu (obhajobu), obranu, a treba viac odovzdávať radosť z viery v jej celistvosti, svedectvo o jej prežívaní, kerygmu. V konzultáciách zaznievalo, že naša misia sa neraz 8 predstavuje len ako neúprosný boj proti ideológiám a obranu čistoty morálky. V hlásaní by sa malo oveľa viac pozornosti venovať Božiemu milosrdenstvu a jeho aktuálnosti v súvislosti s veľkou ľudskou hriešnosťou a krehkosťou súčasného človeka. Medzi účastníkmi zaznievalo silnejúce vedomie spoluzodpovednosti za hlavné poslanie Cirkvi, za evanjelizáciu, ktorá nesmie byť ponechaná len na kňazov. Hlavnou prekážkou je obava zo zlyhania, neschopnosti. Pritom práve rozhovory s neveriacimi a pochybujúcimi nás vedú k prehĺbeniu, hľadaniu, formácii, vzdelávaniu, rastu. Rodičia stále viac vnímajú, že v svedectve o viere svojim deťom nesmú zostať sami, že potrebujú pomoc cirkevného spoločenstva. Veľmi dôležitým je podnet, že sa nesmieme sústrediť len na zapojenie laikov do cirkevného života (do animátorstva, katechézy, do dobrovoľníctva), ale ich sprevádzať aj v ich profesionálnom živote, v sociálnej a politickej oblasti, vo vedeckom výskume a vyučovaní, v oblasti sociálnej spravodlivosti, ochrany ľudských práv či starostlivosti o spoločný dom, aby mohli žiť svoju vlastnú misiu vo svete. Zazneli výzvy k väčšej solidarite silnejších a bohatších spoločenstiev pre misijné a apoštolské diela v treťom svete, v chudobnejších farnostiach a regiónoch, v rómskych komunitách, vytvoriť partnerstvá medzi farnosťami atď.
Zo spomínanej ustráchanosti vyplýva aj určitá strnulosť v komunikácii a neochota vyjadrovať sa k citlivým a kontroverzným témam (aj zo strany kňazov a biskupov). Účastníci upozornili na tendencie „zametania pod koberec“, hrania „mŕtveho chrobáka“, snaha za každú cenu chrániť našu vonkajšiu reputáciu, čo vidno aj na neochote priznať otvorene zlyhania (napr. aj sexuálne škandály). Na obranu sa uvádza, že ich vysvetlenia sú často zneužité, vytrhnuté z kontextu a použité proti nim ako voda na mlyn, takže vysvetľovanie nemá konca kraja. Je však potrebné rozlišovať, kedy je partner dialógu poctivý, a potom trpezlivo a poctivo vysvetľovať kroky a neľahké rozhodnutia zodpovedných, lebo mlčanie dáva príležitosť vytvárať virtuálnu pokrivenú realitu. Silné bolo vyjadrenie: „Ak si nevyčistíme vlastný dvor, zasypú nás naše vlastné odpadky, akokoľvek pekne vyzerá naša fasáda.“ V diskusii o dialógu vnútri Cirkvi viacerí účastníci volali po hľadaní možností „spätnej väzby“ pre kňazov a biskupov (napríklad možnosť vhodiť podnet, otázku, ťažkosť, reakciu do schránky na to určenej a pod.). Ďalšou možnosťou je vytvoriť priestory, fóra, kde by sa dalo diskutovať o organizovaní pastoračného života vo farnosti, kde by sa vypočuli rozličné mienky i reálne možnosti, ťažkosti, prekážky. Kňazi poznamenali, že mnohí veriaci využívajú aj elektronickú poštu, telefón, či SMS. Pri konzultáciách často zaznievala túžba a hlad po živom, osobnejšom a bezprostrednejšom kontakte s kňazmi a biskupmi, ako aj medzi biskupom a jeho kňazmi. Kňaz či biskup obklopený zástupom veriacich v neformálnom kontakte je vždy mocným signálom budujúcim dôveru pre synodálnejšiu Cirkev. V dialógu so svetom v konzultáciách zaznel aj problém vnímania Cirkvi cez prizmu politických a ideologických bojov, problém vnímania Cirkvi prostredníctvom politických kategórií, či používanie náboženstva ako prostriedku na politický boj o moc. Mnohí stotožňujú Cirkev s konkrétnymi politikmi či politickými stranami a svoje postoje voči nim prenášajú na celú Cirkev. Politický boj je neraz prostredím ideologizácie kresťanského posolstva, čo v konečnom dôsledku narúša príspevok cirkevného spoločenstva pre dialóg a sociálny zmier. Účastníci ocenili prínos vzdelaných kňazov i laikov, ktorí sú ochotní primerane sprístupňovať ľudu duchovné, intelektuálne a kultúrne bohatstvo Cirkvi a odpovedať kompetentne na rozličné námietky proti viere či Cirkvi. Je tendencia vyjadrovať názor iba v spoločenstve podobne zmýšľajúcich a strach viesť dialóg s inak zmýšľajúcimi. Vo vzťahu k sekulárnej spoločnosti majú veriaci pocit, že spoločenská diskusia je voči nim vedená útočným štýlom, formou „žalobca a obvinený“, kedy je potrebné, aby sa katolík najskôr zbavil viny. Ako vzor dialógu so spoločnosťou uviedli účastníci svätého Pavla v Areopágu. Veľmi 9 inšpirujúce je svedectvo seniorov: „Pri oslovovaní sekulárneho sveta často pôsobíme ako tí, ktorí už všetko vedia, poznajú a vlastnia pravdu vo svojich rukách. Treba načúvať, hľadať s hľadajúcimi, pochybovať s pochybujúcimi. Svedčiť o viere, ale spôsobom láskavým, chápajúcim a plným porozumenia. Dôležité je osobné oslovenie, vlastné svedectvo, ktoré povzbudí, aby si hľadajúci kládli otázky, aby rozmýšľali a hľadali.“ Jeden neveriaci účastník synodálnej konzultácie položil jednoduchú otázku: „Nechceli by ste, aby bola Cirkev sekulárnej spoločnosti sympatickejšia?“ V prílohe (č. 4) uvádzame dva dôležité a inšpiratívne podnety pre sympatickejšiu tvár Cirkvi v spoločnosti.
Bola vyjadrená bolesť a smútok z nejednoty kresťanov aj vnútri katolíckej Cirkvi. Chýba nám jednota medzi rôznymi spoločenstvami a spiritualitami. Absentuje dialóg medzi nimi a vznikajú unáhlené odsúdenia. Častokrát nevidíme v blížnych Krista, ale len ľudí, ktorých škatuľkujeme a nepočúvame. V objavení postojov, ktoré tvoria nejednotu, sa môže zrodiť aj túžba priblížiť sa k „oddeleným bratom“. Rada pre ekumenizmus poskytla cenný príspevok s viacerými podnetmi, aj veľmi konkrétnymi, týkajúcimi sa ekumenického prekladu Biblie, zjednotenia modlitby Otčenáš, Vyznania viery či Spevníka, ktorý by sa mohol používať pri ekumenických modlitbách. V konzultáciách sa zdôrazňujú osobné ekumenické vzťahy. Je potrebné sa učiť priateľstvu napriek rozdielnym jasným stanoviskám. Ekumenická citlivosť by sa mala pestovať vo všetkých kresťanoch, nie iba v niektorých. Konzultácie zdôrazňovali najmä nedostatok vzájomného poznania, kvôli čomu neraz pretrvávajú mnohé predsudky. Zdôraznili aj potrebu intenzívnejšej formácie v ekumenickej oblasti na všetkých úrovniach Cirkvi. Ako stále platný vzor ekumenického kráčania sú uvedení bratia zo spoločenstva v Taizé. Tiež boli spomenuté veľmi prospešné aktivity na Slovensku, v ktorých cítiť vanutie Ducha Svätého, či už je to stretávanie sa našich biskupov s inými predstaviteľmi a vyjadrenia spoločných stanovísk k niektorým témam, akademické aktivity, spoločné publikácie, spoločné púte a pod. Veriaci uvádzali určité obavy, že spáchajú hriech, keď sa priblížia ľuďom s inou vierou, keď vstúpia do ich kostola a pod. Vyjadrili, že je potrebné nechcieť vidieť jednostranne len to, čo nás spája, ani len to, čo nás rozdeľuje. Najväčšou výzvou pre mnohých katolíkov je uznať, že Duch Svätý pôsobí aj v iných cirkevných spoločenstvách a že ich nemožno jednoducho považovať za heretikov, ale bratov vo viere. Na druhej strane ekumenické kráčanie sťažuje to, že identita niektorých cirkví je budovaná na vymedzení sa voči katolíckej Cirkvi. Niektorí vyjadrili, že paradoxne najväčšiu náročnosť priblíženia zakúsili vo vzťahu k pravoslávnym, ktorí sú nám vo viere najbližší.
Počas konzultácií sa ukázalo rastúce vedomie, že prichádzajú časy, kedy laici budú musieť mať vážnu spoluúčasť na živote našej Cirkvi. Počas konzultácií zazneli dobré príklady spoluúčasti, ktorá už na mnohých miestach funguje: rozmanité služby pre dobro spoločenstva, animátorstvo, rozličné rady. Často však „niektorí robia všetko“. A opäť vidno určitú ustráchanosť, pasivitu väčšiny, nedostatok odvahy „preberať iniciatívu“. V niektorých prípadoch sa pasivita zdôvodňuje skúsenosťou odmietnutia, nepochopenia zo strany autorít. Angažovanosť na druhej strane zostáva veľmi často len na úrovni rád, „čo by sa malo/mohlo robiť“. Cirkev niektorí berú ako inštitúciu s neobmedzenými možnosťami. Niet spoluúčasti bez zaväzujúcej spoluzodpovednosti. Neraz chýba ochota k trvalej službe, ktorá vyžaduje obetu. Účastníci poznamenali, že pozývanie k spoluúčasti funguje lepšie, ak pozývaný v Cirkvi už našiel nejaké obohatenie. Potom je viac ochotný sám niečím prispieť. Ukazuje sa potreba posilniť formáciu kňazov aj v podporovaní spoluúčasti. Pastier má úlohu podnecovať, zapájať, usmerňovať, napomáhať spoluúčasť členov svätého Božieho ľudu na živote Cirkvi. Na rozmer dobrého, trpezlivého a múdreho pastiera, ktorý vedie ľud, 10 usmerňuje ho, koordinuje, je pred ním, aby ho viedol, uprostred neho, aby mu rozumel, a za ním, aby podnecoval zaostávajúcich (munus regendi), sa neraz vo formácii i v praxi kladie slabší dôraz ako na rozmer hlásania a posväcovania (munus docendi et sanctificandi). Je úlohou múdreho pastiera pomáhať prekonávať rozdelenia. Veľkí pastieri Božieho ľudu v minulosti identifikovali stále aktuálny koreň nejednoty, ktorým je pýcha a najmä márna sláva (vanagloria, kenodoxia) s jej siedmimi dcérami: „neposlušnosť, vystatovačnosť, pretvárka, hádavosť, tvrdohlavosť, sváry, upozorňovanie na seba“ (porov. Gregor Veľký, Moralia, XXXI, STh II-II, q. 132, a. 5). Tu sa odhaľuje dôležitosť druhého kritéria pápeža Františka: „Jednota prevláda nad konfliktom“ (porov. Evangelii gaudium, 226nasl.). Účastníci povzbudzovali k odvahe zakročiť proti tým, ktorí zasievajú nejednotu, a naopak, rozlišovať, kedy rozličnosť názorov neznamená nejednotu podľa známeho výroku „v nevyhnutnom jednota, v pochybnom sloboda a vo všetkom láska“ (in necessariis unitas, in dubiis libertas, in omnia caritas). Keďže kňazi sú štatutárnymi zástupcami farností, nesú zodpovednosť aj za veci, na ktoré nemajú odbornú spôsobilosť (napríklad v ekonomickej, technickej, či umeleckej oblasti, atď.). V prílohe (č. 5) uvádzame niekoľko podnetov účastníkov, ktoré by mohli pomôcť k väčšej spoluúčasti veriacich.
Neraz spoluúčasť troskotá na našich nenaplnených ideáloch a znechuteniach, pričom nerobíme ani to, čo by sa robiť dalo. Tu treba objavovať ďalšie z kritérií pápeža Františka: „Realita je viac ako myšlienka“ (Evangelii gaudium, 231nasl.). Niektorí sledujú Boží ľud akoby z balkóna, a realita im uniká v neplodných diskusiách, lamentovaní, bez spoluúčasti, bez spoluzodpovednosti.
Pre mnohých kresťanov, ba aj kňazov je nové a prekvapivé hovoriť o hľadaní a rozlišovaní Božej vôle v osobnom i komunitnom živote. Vo svete, kde sa presadzuje najmä vlastná sebarealizácia, je potrebné obnoviť vedomie, že k osobnému naplneniu môžem prísť jedine vtedy, keď sa dám k dispozícii Bohu. Webinár o rozlišovaní veľmi zarezonoval a účastníci prejavili vôľu o tom hovoriť viac a hlbšie. V súvislosti s rozlišovaním zapôsobila na účastníkov aj modlitba svätého Izidora. Kritériá rozlišovania sú mnohým neznáme. Pri rozhodovaní príliš často hľadáme naplnenie vlastných ideí a nápadov, ktorým dávame „Božiu schvaľovaciu pečiatku“. Účastníci poznamenali, že nestačí iba „povedať svoje“ a pred odpoveďou zutekať. Zaznelo aj dôležité konštatovanie: Každý by mal byť vypočutý, ale nie každému musí byť vyhovené. Podľa kritéria „realita je nad myšlienkou“ treba pri konkrétnych rozhodnutiach vychádzať z reálnych duchovných, personálnych, osobnostných, materiálnych možností konkrétneho spoločenstva. Miestne spoločenstvá vidia ako prvý krok vytvorenie pracovných skupín so špecifickým zameraním na aspekty života a pôsobenia farnosti (ekonomická rada, pastoračná rada s rôznymi podskupinami zameranými na deti, na mládež, na seniorov, na rodiny; charitatívna činnosť; hospodárska správa kostola, farskej budovy a okolia; atď.). Kňazi neraz prepadajú individualizmu v rozhodovaní. Niektorí sa správajú, akoby im farnosť „patrila“, pričom nesprávne vykladajú kánonický výraz possessio (kán. 527 CIC). Je potrebné prehodnocovať aj pojem „posvätnej moci“ (potestas sacra), ktorá sa nesprávne vykladá svetským spôsobom a bolo by ju správnejšie prekladať slovom „autorita“ pre dobro spoločenstva. Inokedy svoje rozhodnutia komunikujú bez zdôvodnenia, čo je vnímané ako určitá nadradenosť. Z konkrétnych podnetov zaznela požiadavka na biskupa, aby hľadel na konkrétnu pastoračnú situáciu farnosti pri prekladaní kňaza. V rozlišovaní a rozhodovaní však neradno podľahnúť rozmarom jednotlivcov. Ukazuje sa tu dôležitosť ďalšieho kritéria pápeža Františka, že totiž „celok je viac než jedna časť“ (Evangelii gaudium, 234nasl.). Účastníci zdôraznili, aby sme sa pri rozhodovaní nechceli zapáčiť všetkým a zdôraznili, aby pri rozhodovaní nezohrávali hlavnú úlohu peniaze. Je potrebná odvaha vydať sa novými cestami a zbaviť sa pohodlného kritéria: „vždy sa to tak robilo“. 11
Doteraz formovanie k synodalite bolo zväčša nedostatočné, ba žiadne. Pre mnohých bola skúsenosť účasti na diecéznej fáze Synody, formačné webináre, organizácia a priebeh konzultácií, miestne tímy, rozhovory, prvou formáciou v synodalite. Urobili sme prvý krok zorganizovaním synodálnych rekolekcií. V synodálnej formácii kňazov môžeme pokračovať vložením synodálnych podnetov do konkrétnych tém permanentnej formácie kňazov. Tentokrát chýbalo, až na malé výnimky, zapojenie bohoslovcov do účasti na synodálnych procesoch. Treba hľadať konkrétne spôsoby, ako vložiť formáciu k synodalite do formačného procesu bohoslovcov a seminaristov, najmä v pastorálnej teológii, aj konkrétnou skúsenosťou, cvičení sa v počúvaní, vo vyslovení názoru, čo je potrebné vniesť do atmosféry života v seminári. Účastníci vyslovili však aj potrebu „permanentnej formácie laikov“. Spiritualita „spoločného kráčania“ sa má stať výchovným princípom pre formovanie ľudskej osoby a kresťana, rodín a spoločenstiev na všetkých úrovniach života Cirkvi. Formovanie k synodalite predpokladá ochotu k obráteniu od všetkých zúčastnených: od biskupov a kňazov i od jednotlivých veriacich členov Božieho ľudu na rôznych úrovniach života Cirkvi.
Záver: ďalšie kroky
Táto syntéza je príspevkom pre celoslovenskú syntézu a pre Synodu biskupov. Ukazuje sa potreba ďalšieho širšieho, artikulovanejšieho a konkrétnejšieho rozlišovania toho, k čomu konkrétne sme pozvaní Duchom Svätým v našej miestnej cirkvi. Podobné rozlišovania sú pozvané robiť aj miestne spoločenstvá v našej diecéze. Konzultácie sú hodné dlhodobej pozornosti. Mohli sme „ochutnať“ cestu synodality a uvedomiť si, že sa jej treba učiť a zároveň, že je to proces, štýl, metóda, ktorej
sa oplatí učiť. Takmer všetky spoločenstvá a farnosti vyjadrili presvedčenie potreby synodality a prejavili vôľu a potrebu pokračovať. Preto navrhujeme, aby pokračovala práca arcidiecézneho synodálneho tímu, ktorý treba aktualizovať, rozšíriť, posilniť a urobiť z neho trvalý orgán života arcidiecézy, aby synodálny proces neskončil syntézou, ale sa vrátil naspäť do Božieho ľudu, miestnych spoločenstiev, štruktúr diecézy a mohol prinášať ovocie. Neskôr by mohol pracovať aj počas ďalších Synod biskupov ako diecézny synodálny orgán uľahčujúci prípravu diecézy na Synodu biskupov. Synodálny tím by mohol pokračovať v práci s miestnymi koordinátormi, moderátormi, kňazmi, účastníkmi konzultácií na spôsob webinárov či osobných stretnutí; povzbudiť ich, aby si vypracovali konkrétne kroky, ktoré môžu urobiť vo svojom miestnom spoločenstve pre spustenie dobrých a dlhodobo udržateľných procesov. Mohli by sa prebrať výsledky a syntéza konzultačnej fázy a vypracovať širšie podnety pre diecézu. Následne pokračovať v uvažovaní v kontinentálnej fáze Synody a svetovej Synody biskupov a reflektovať spolu prípadnú postsynodálnu exhortáciu pápeža Františka. V súčinnosti s miestnym biskupom konkretizovať kroky, ktoré je možné urobiť na povzbudenie synodality v arcidiecéze. Z tejto práce by mohli vzísť pomôcky s konkrétnymi návrhmi a podnetmi na povzbudenie ďalšieho oživovania synodality na úrovni miestnych spoločenstiev, ktoré by mohli vzbudiť synodálnejšie kráčanie aj vo farnostiach, ktoré sa pre rozličné prekážky a ťažkosti doteraz nezapojili. Účastníci a arcidiecézny synodálny tím predkladajú konkrétne návrhy: založiť a uchovávať archív všetkých podnetov zo synodálnych konzultácií a syntéz; vypracovať odporúčania pre synodálnejšie riadenie farností a štatút farskej pastoračnej rady; pripraviť štatút arcidiecéznej pastoračnej rady a urobiť kroky, ktoré pripravia pôdu pre jej založenie; predložiť synodálnu syntézu zboru konzultorov a presbyterskej rade arcidiecézy, príp. na základe konzultácií vypracovať aj konkrétnejšie a adresnejšie podnety pre ostatné rady, úrady a komisie arcidiecézy; pripravovať postupne podklady a podnety pre arcidiecézu a vytvoriť podmienky, aby biskup mohol zvolať aj Diecéznu synodu podľa práva (kán. 460nasl. CIC).
BRATISLAVSKÁ ARCIDIECÉZA PRÍLOHA 13
Vo všetkých dekanátoch diecézy sme zorganizovali mimoriadne rekolekcie na tému Synody, počas ktorých sme vykonali aj synodálnu konzultáciu so samotnými kňazmi. Na pozvanie do procesu reagovalo 88 farností (asi 70 percent diecézy), 25 rehoľných spoločenstiev a 67 laických združení/hnutí. Pre miestnych koordinátorov, kňazov a ďalších spolupracovníkov (moderátorov) sme zorganizovali štyri webináre, ktoré nám umožnili začať veľmi živú komunikáciou so zástupcami farností a spoločenstiev zo všetkých kútov arcidiecézy. Zhodli sme sa na tom, že už toto bol mimoriadny zážitok synodality, akú sme predtým ešte nezažili. Dohromady nám boli zaslané syntézy od niečo viac ako len polovice prihlásených spoločenstiev. Na základe vyše 100 prijatých syntéz, ďalších príloh a ostatných podnetov, výsledkov ankiet a individuálnych podnetov (takmer 500 strán textu) konštatujeme, že do približne 1120 konzultačných stretnutí sa aktívne zapojilo viac ako 5400 účastníkov. Najviac sa do procesu zapojili aktívni a praktizujúci veriaci. Najnáročnejšie bolo zapojiť do konzultácie ľudí z periférie života Cirkvi. To si vyžadovalo tvorivosť a podarilo sa to zväčša v osobnejšom kontakte, pri neformálnych stretnutiach mimo cirkevného a náboženského priestoru, pomocou ankiet, a pri konzultáciách, ktoré účastníci na webinároch spontánne nazvali „konzultácie na chodníku“.
2. Word cloud z textov syntéz Najčastejšie sa objavujúcimi slovami sú slová „sme“, „nám“, „nás“, ktoré vyjadrujú silné vedomie cirkevného „MY“. Ďalšími troma najčastejšie používanými slovami sú slová vyjadrujúce „SPOLOČENSTVO“, „FARNOSŤ“, „CIRKEV“ (každé vyše 1500x). Pokiaľ ide o subjekty spoločného kráčania, najčastejšie sa objavujú slová ako „KŇAZ“, „ĽUDIA/ĽUDSKÝ“, „VERIACI“, „BOH/DUCH/DUCHOVNÝ“ (500-1000x). A napokon tieto najčastejšie používané slová dopĺňajú slová „OMŠA / EUCHARISTIA / SVIATOSTI“, „POČÚVANIE/POČÚVAŤ“, „STRETNUTIE/STRETNÚŤ“ a „ŽIVOT/ŽIŤ“ (500-1000x). 14 Niektoré ďalšie často používané slová: rodina, rodičia (447), deti (403), mládež (338), laici (265), seniori (110), manželia (22) viera (409), omša (383), Eucharistia (28), modlitba (278), kostol (266), duchovný (život) (236), sláviť/slávenie (184), Ježiš (141), sviatosti (92), Božie slovo (35) potreby
384) , pomoc (245), služba (220) účasť/spoluúčasť (353), zapojiť (58), vzájomnosť (191), členstvo (165), skupiny (161), dialóg (346), cesta (331), kráčanie (200), proces (186), rozhovor (73), diskusia (79) aktivity (321), komunikácia (320), záujem (91) skúsenosť (190), pocit/cítime (249), otvorenosť (147), túžba/túžime (122), vďačnosť (106), radosť (98), strach (48), tvoriť/tvorivosť (71) čas (232), priestor (210) vyjadriť sa (231), názor (437), otázky (165), rady (161) problém (217), ťažkosť (100) dobro (203) svet (178) misia (146), poslanie (23) strany (politické) (143) rozlišovanie (127), spolu/zodpovednosť (125), formácia (115) pokračovať (49)
Účastníci konzultácií naznačili niekoľko okruhov ľudí, ktorí zostávajú na okraji, na periférii (ako slepý Bartimej) a potrebujú pomoc spoločenstva, aby boli začlenení do spoločného kráčania):
§ Národnostné menšiny, ktoré sa neraz pre rastúcu slovenskú majoritu stávajú príťažou, alebo naopak slovenské minority či majority, ktoré sa cítia byť v niektorých prevažne maďarských farnostiach zanedbávané. Účastníci konzultácií ocenili spoločné viacjazyčné aktivity, bohoslužby,
slávnosti, neformálne stretnutia aspoň niekoľkokrát v roku, kedy je možné sa navzájom spoznať, prekonávať predsudky, vytvárať priateľské vzťahy.
Počas konzultácií sa viackrát objavila potreba kvalitnej a profesionálnej cirkevnej práce s verejnosťou, ktorá by mohla pomôcť liečiť strnulosť a ustráchanosť v komunikácii kvôli strachu o pekný obraz Cirkvi. Mnohí účastníci konzultácií pracujúci v tejto oblasti navrhujú aj prípadnú spoluprácu s profesionálnymi agentúrami v tejto oblasti (Public relations) v snahe vytvárať „sympatickejšiu tvár Cirkvi“. Tak by sa v Cirkvi mohli postupne vychovávať na rozličných úrovniach kvalitné tímy kňazov i laikov, ktorí by promptnejšie, kompetentnejšie a príťažlivejšie dokázali evanjeliovo „dávať na svietnik“ bohatstvo dobra prítomného v Cirkvi. Umelci predložili mnohé cenné podnety, z ktorých vyberáme v cirkevnom prostredí málo docenený prínos umenia pre prekonanie strnulosti – hravosť. Hravosť nepripisujeme iba deťom, ale je súčasťou tvorivosti a činnosťou pravej múdrosti: „… a hrala som sa pred ním v každý čas; …moja rozkoš (je byť) medzi synmi ľudskými.“ (Prísl 8, 30-31). Hravosť prináša humor, schopnosť nadhľadu a ľahkosť vtipu, nebrať všetko príliš vážne, neuzatvárať sa do nemenných definícií, je aj prirodzenou prevenciou voči vyhoreniu či duchovnej starobe. Hravosť sa nenechá znechutiť, dokáže experimentovať a nanovo začínať.
Zlepšiť informovanosť o potrebných službách a zodpovednosti, do ktorých by sa veriaci mohli zapojiť; systémovo viesť ľudí k angažovanosti a iniciatívnosti; aj už zaangažovaní by mali pozývať k spolupráci a zapájať ďalších a vyhýbať sa tak elitárstvu vyvolených okolo 1 Vzácnymi sú poznámky svätého kardinála Newmana, ako sa správať k tým, čo „sú vonku“: „Treba brať do úvahy, že akékoľvek spoločenstvo […] sa veľmi pravdepodobne stane predmetom žiarlivosti a podozrievania zo strany seberovných, ktorí k nim nepatria. Pretože už len preto, že sú spoločenstvom, sa zdajú byť exkluzívnou skupinou s privilégiami s tým spojenými. […] Je tu veľké nebezpečenstvo, […] že totiž prepadneme istému druhu nadradenosti, uštipačnosti, kritickosti a podobne. […] Vaším poslaním je […] spájať dobrých ľudí, ktorých zvrátené okolnosti alebo možno nepriateľ drží navzájom rozdelených.“ (Oratorian paper, č. 7, 17. júna 1848). 17 kňaza či rodinkárstvu v službe, aby sme klerikalizmus kňazov nenahradili klerikalizmom laikov; popri dobrovoľníctve, ktoré zostáva najväčšou laickou silou našej Cirkvi uvažovať o profesionalizácii niektorých služieb pre Cirkev vo forme platených zamestnancov, podporiť aj službu trvalých diakonov a pod., ktorí by sa mohli vložiť intenzívnejšie do niektorých oblastí, v ktorých ich veľmi treba; zaznel aj podnet pre hľadanie nových ciest integrácie do služby Cirkvi tých kňazov, ktorí odišli zo služby kvôli porušeniu celibátu; zazneli aj podnety na prehodnotenie väčšej spoluúčasti, kontrole a spoluzodpovednosti laikov za spravovanie cirkevných financií.
Diecézna fáza Synody 2021-2023 sa pre nás začala návštevou pápeža Františka na Slovensku. Bol to ten najlepší možný začiatok, ale zároveň to predstavovalo výzvu. Návšteva napomohla, aby mnohí zareagovali na pápežovo pozvanie do synodálnych procesov. Organizačne to však znamenalo časový sklz a personálne výzvy. Synodálne procesy boli určitou novinkou. Nemali sme skúsenosti. Voľba samotného diecézneho koordinátora resp. tímu znamenala veľkú výzvu pre nášho diecézneho biskupa, ktorý osobne a s úprimným záujmom sledoval a napomáhal celý proces. Menovanie jedného z farárov veľkej sídliskovej mestskej farnosti hlavného mesta malo síce výhodu skúsenosti priameho kontaktu s Božím ľudom, ale aj nevýhodu, keďže takáto úloha si vyžaduje veľké množstvo času a energie, a vyžaduje si byť plne k dispozícii počas celého procesu. Voľba diecézneho tímu bola podobnou neznámou, keďže bolo ťažké dopredu premyslieť, aké výzvy proces bude predstavovať. Volili sme cestu postupných krokov a vybrali sme najprv menší tím, ktorý sme postupne rozšírili. To sa nevyhlo kritike, keďže v prvom tíme bolo až 6 kňazov a iba dvaja laici (muž a žena). Neskôr sme tím rozšírili o štyroch laikov s organizačnými a manažérskymi skúsenosťami a skúsenosťami s facilitáciou (3 mužov a jednu ženu). Už v takomto zastúpení bolo ťažké nachádzať spoločný čas pre komunikáciu. Všetci členovia tímu pracovali na báze dobrovoľnosti, obetavo popri všetkých svojich povinnostiach. Takýto náročný proces si do budúcna pýta personálne prehodnotenie a profesionálne posilnenie. Treba vyzdvihnúť kľúčový prínos zapojených laikov diecézneho tímu, ktorí priniesli svoju ľudskú a profesionálnu skúsenosť a zrelosť, čo dodalo mnohým odvahu zapojiť sa a rozvinulo charakter synodálnej cesty ako spoločnej cesty tých, ktorí milujú Kristovu Cirkev a žijú s ňou, pre všetkých. Podobné personálne posilnenie si žiada aj spracovanie údajov a príprava syntézy, ktorá kvôli časovým okolnostiam zostala vo veľkej miere na diecéznom koordinátorovi, čo predstavovalo enormné množstvo práce. Text pripomienkoval a schválil miestny biskup i členovia arcidiecézneho tímu a niekoľko vybraných spolupracovníkov diecéznej fázy procesu. Zaznel návrh, aby podnety spracúvala svetská agentúra. Takéto spracovanie by bolo výborným podkladom pre ďalšiu prácu, hoci treba prízvukovať, že tvorenie syntézy presahuje metódy spracovania svetských agentúr a je zavŕšením cirkevného duchovného rozlišovania. Metodológia prípravných dokumentov odporúča úzky redakčný tím pri samotnom tvorení syntézy, ale v budúcnosti treba programovo pripraviť tím pre spracovanie týchto textov a prípravu podkladov. V konečnom dôsledku pre správne rozlišovanie je nevyhnutné trpezlivé čítanie všetkých príspevkov, lebo rozlišovanie hľadá aj ojedinelé prorocké hlasy.
Ľudová zbožnosť „predstavuje prenikavý zmysel pre hlboké Božie vlastnosti: otcovstvo, prozreteľnosť, milujúcu a stálu prítomnosť. Plodí vnútorné postoje zriedka pozorovateľné inde v rovnakom stupni: trpezlivosť, zmysel pre kríž v každodennom živote, odpútanosť, otvorenosť k iným, nábožnosť“ (Pavol VI, Evangelii nuntiandi, 48). 18 „Jasným znakom autentickosti charizmy
je jej eklezialita; jej schopnosť harmonicky sa začleniť do života svätého Božieho ľudu pre dobro všetkých. Autentická novosť vyvolaná Duchom nepotrebuje zatieňovať iné formy duchovnosti a darov, aby sa presadila. Čím viac nejaká charizma obracia svoj zrak k srdcu evanjelia, tým viac bude jej použitie cirkevné“ (pápež František, Evangelii gaudium, 130). „Ak teda právnická múdrosť kladením presných pravidiel pre angažovanosť ukazuje hierarchickú štruktúru Cirkvi a zaháňa pokušenia svojvôle i nespravodlivých nárokov, spiritualita spoločenstva poskytuje inštitucionálnym prvkom dušu a vedie k dôvere a otvorenosti, ktorá plne zodpovedá dôstojnosti a zodpovednosti každého člena Božieho ľudu“ (Ján Pavol II., Novo millennio ineunte, 45). 8. Umelecké stvárnenie synodálnych konzultácií
SLOVENSKO: SYNTÉZA ZO SYNODÁLNYCH KONZULTÁCIÍ
Úvod
Spoločenstvo Ako spoločne kráčame
Schválil: Mons. Stanislav Zvolenský, bratislavský arcibiskup metropolita a predseda KBS V Bratislave 15. augusta 2022
Výňatok zo záverečnej syntézy synodálneho procesu, ktorú KBS posiela do Ríma
(Synteza-synodalneho-procesu.pdf)
Rozhovor s Veronikou Šotovou o názoroch rôznych skupín veriacich na cirkev aj o synode „na chodníku“.
Veronika Šotová, matka troch detí, ktorá sa angažuje vo Farnosti Svätej rodiny v bratislavskej Petržalke.
V rozhovore opisuje, ako sa zapojila do synodálneho procesu a v čom ju prekvapili rozdiely medzi skupinami, s ktorými viedla synodálne konzultácie. Rozpráva aj o tom, či možno prilákať do života farnosti ľudí, ktorí nechodia do kostola pravidelne.
Moderovala som synodálne konzultácie, teda rozhovory s niektorými skupinami. Zapisovala som si, čo hovoria, a sumáre som potom odovzdala nášmu farskému koordinátorovi.
Chcem povedať, že nešlo o nejaký zber dát, ktorý sa bude medializovať, ale išlo o stretnutia v dôvere, počas ktorých sme sa navzájom v pokore počúvali a uvažovali sme nad tým, čo chce Duch Svätý cez každého z nás povedať, aby sme si lepšie rozumeli a naozaj kráčali spoločne v cirkvi.
Mali sme skupinu žien, ktoré sú aktívne vo farnosti, potom sme oslovili rodičov prvoprijímajúcich detí, pretože sme chceli vypočuť názory ľudí, z ktorých časť možno nechodí do kostola pravidelne. No a stihla som aj stretnutie s birmovancami, s prvoprijímajúcimi deťmi a ešte aj s deťmi takých aktívnych farníkov, teda nás. Každá skupina mala svoje špecifiká.
Väčšinou sme riešili, čo robiť inak a lepšie vo farnosti, hlavne ako prilákať ďalších, najmä rodiny.
V tomto období u nás vo farnosti beží príprava na Svetové stretnutie rodín, ktoré bude koncom júna v Ríme, ale zároveň aj v diecézach a aj samotných farnostiach. Začali sme preto robiť tzv. rodinné nedele, čiže počas omše je kázeň zameraná na deti, po omši sa stretneme v pastoračnom centre, tam sú katechézy, zdieľanie. Dokonca vždy jedna rodina pripravila aj obed, aby sa ľudia nemuseli ponáhľať po svätej omši domov variť.
Na tieto stretnutia sme však väčšinou prišli len tí istí. Zrazu sa tam objavila aj jedna nová rodina, ktorá sa chcela začleniť. Počas spoločného zdieľania vyšlo najavo, že o žiadnych akciách, ktoré robíme, nevedeli. Prekvapilo nás to a aj trochu sklamalo, lebo sa snažíme dávať informácie o všetkom, čo sa vo farnosti deje. Na synodálnych stretnutiach sme teda riešili aj to, kde je chyba.
Zamýšľali sme sa, čím to je, čo robiť inak, a došli sme k tomu, že my sa síce môžeme snažiť, ale musí byť aj odvaha z druhej strany. Všetky informácie sú na stránke, v oznamoch, snažíme sa ľudí pozývať osobne.
Neskôr aj tá pani, ktorá vravela, že nevedeli o akcii, sama priznala, že registrovala pozvania, ale že predtým nemala odvahu. Zdá sa, že ľudia si myslia, že na farských akciách budú len ľudia, čo sa poznajú a sú kamaráti, a majú ostych prísť medzi nich.
Laici a kňazi približujú, čo ľudia hovoria o cirkvi. „Garantujeme, že sa to dostane biskupom,“ hovorí jeden z koordinátorov.
Je to však tak trochu začarovaný kruh – ľudia nemajú záujem prísť a potom sme tam logicky tí istí a možno pôsobíme ako uzavreté spoločenstvo. Preto sme rozmýšľali, že cestou by mohla byť napríklad neformálna káva alebo čaj po svätej omši, kde je pre ľudí jednoduchšie, aby sa zastavili a mohli sme vzájomne nadviazať kontakt. Alebo práve teraz pripravujeme farský deň, ktorý môže byť dobrou príležitosťou na spoznanie nových ľudí a utuženie vzťahov.
Dospeli sme teda k záveru, že nemusíme pritiahnuť všetkých, ale máme byť otvorení pre tých, ktorí sú ochotní, a uľahčiť im cestu medzi nás.
Išlo o skupinu, v ktorej sme ľudí nepoznali. Veľká časť z nich nechodí do kostola pravidelne, takže nás zaujímali ich pohľady na otázky, ktoré sa otvárajú v rámci synody. Bolo pekne vidieť rozdiel v tom, že kým na spomínaných stretnutiach s aktívnymi farníčkami sme riešili praktické veci zo života farnosti, v tejto skupine dominovali úplne iné témy.
Napríklad nám povedali, že nevedia o aktivitách vo farnosti, čo sa tam deje, a pýtali sa, kde nájdu informácie. Vravíme im, že na webovej stránke, na výveske, v oznamoch. Ukázalo sa, že ľudia nie sú ochotní si sami dohľadávať informácie.
Niektoré ženy, ktoré boli prítomné na tom stretnutí, priznali, že keď majú neveriaceho manžela, tak je pre ne náročnejšie zapojiť sa alebo začleniť, lebo nemajú energiu alebo chuť prehovárať ho, prečo by mal ísť do kostola alebo na farskú akciu, a tak radšej strávia ten čas inak. No a potom zaznievali výčitky voči cirkvi.
Napríklad pápež František sa im páči, súhlasia s ním. Pápež ide podľa nich von k ľuďom, ospravedlní sa za nejaké kauzy.
Spomenula som im ako svetlý príklad biskupa Jozefa Haľka. Na vianočných trhoch mal stánok, kde sa s ním dalo porozprávať, alebo spovedal na stanici a vo vlaku. Boli z toho prekvapení.
Uvedomila som si, že my, aktívni veriaci, ho sledujeme a vieme o jeho aktivitách a zdá sa nám to normálne, ale títo ľudia – povedzme na periférii – majú len všeobecný obraz o biskupoch, zrejme ovplyvnený médiami. A keď jeden robí niečo inak, nezachytia to a potom zovšeobecňujú.
Ja som im predstavila synodu ako privilégium, že pápež robí takúto celosvetovú diskusiu. A možno zmena nepríde hneď, ale má to zmysel. Povedali sme im, že každý môže povedať svoj názor a my to posunieme ďalej.
Napríklad matky prvoprijímajúcich detí priznali, že doteraz sa ich v cirkvi nikto na nič nepýtal, jednoducho majú predstavu, že cirkev funguje tak, že prídu do kostola, kňaz povie na kázni, ako majú žiť, a hotovo.
Ony boli teda skôr prekvapené, že sa ich pýtame, a preto až tak neriešili, či to má zmysel. Skôr to vnímali osobne, že sa mohli s niekým porozprávať.
Mimochodom, naše aktívne ženy, teda prvý typ stretnutia, o ktorom som hovorila, boli veľmi nadšené z toho, že sme sa stretli. Chcú dokonca pokračovať v stretávaní sa, možno si budeme čítať úryvky z Písma alebo niečo podobné. Bol to pre ne impulz.
Áno, zavolali sme ich ako aktívne ženy z farnosti, ale nič pravidelné sme spolu doteraz nemali. Uvidíme, čo bude ďalej.
Aj pre mňa osobne to bolo veľmi obohacujúce. Zavolala som na tie stretnutia aj dve mladé mamičky – jedna je nepokrstená, ale chce sa dať pokrstiť a druhá bola pokrstená pred štyrmi rokmi. Vraveli, že nemajú v okolí nikoho, s kým by sa pozdieľali, preto vznikla túžba pokračovať.
Inak, synoda u nás spôsobila aj posilnenie medzigeneračných vzťahov.
Jedna seniorka sa prišla pozrieť na naše synodálne stretnutie s aktívnymi ženami a ja som zase prišla na ich – seniorské. Začala sa v istom zmysle generačná výmena, lebo dovtedy sme sa navzájom nepoznali. Spomínaná pani už dlhšie chcela spraviť nejaké prepojenie a až teraz to začalo fungovať.
Mali sme stretnutie na tému rodiny a starých rodičov, ale väčšinou sme sa tam stretávali mladé rodiny, no teraz sme pozvali aj seniorov a je to dobré aj pre farnosť. Vnímam to ako ďalšie ovocie synody.
Najprv som spravila synodálne stretko s 12- a 13-ročnými, čo sú deti nás, aktívnych rodičov vo farnosti, a až potom s birmovancami. Riešili sme úplne iné témy.
Počas debaty s birmovancami som zistila, že nikto z nich sa necíti byť súčasťou Cirkvi. Pritom už deti pred prvým sv. prijímaním učíme, že sa stávajú súčasťou Cirkvi po krste. Birmovanci si myslia, že nie sú súčasťou Cirkvi, lebo sa nezapájajú, nie sú aktívni, alebo že na omši je málo ich rovesníkov.
V jednom momente som sa ich priamo opýtala, kto z nich verí v existenciu Boha. Prihlásili sa mi dvaja z ôsmich.
Áno. Potom som to s nimi riešila. Postoj tých zvyšných šiestich sa mi javil takto: vedia, že „niečo“ asi existuje, ale sú v kritickom veku, keď všetko skúmajú a pýtajú sa. Nemyslím si, že úplne popierajú Boha, oni možno veria, len si nie sú istí, či to je Boh a či platí to, v čom boli vychovaní.
Vidím veľký priestor na prácu s týmito mladými, len sa musia dostať k ľuďom, ktorí im budú vedieť dať odpovede na ich otázky.
Vraveli mi totiž, že ani rodičia ich často nepočúvajú. Dokonca mi povedali, že nech si dám pozor, keď budú moje deti v puberte a prídu, že niečo chcú, aby som ich počúvala. Títo birmovanci sa všetci zhodli na tom, že rodičia im nevenujú dostatočnú pozornosť, keď od nich niečo potrebujú. Mnohokrát sú zamestnaní mobilom alebo televíziou.
V takom prípade nemajú s kým rozoberať veci, ako sú otázky viery. Pokiaľ nemajú šťastie na katechétu alebo kňaza.
To bolo milé. Išlo o deti z môjho stretka, dala som im len tri otázky a mohli aj kresliť. Pýtala som sa, nech úprimne povedia, ako prežívajú omšu, či je to pre ne dlhé alebo nudné. No a ony všetky kreslili srdiečka a Pána Ježiša.
Mala som ešte stretnutie s prvoprijímajucimi deťmi, chcela som to porovnať s tými deťmi, ktoré chodia na sv. omše pravidelne.
Prvoprijímajúce deti boli tiež väčšinou zapálené pre vieru a pre Ježiša, ale problém som videla v rodičoch, ktorí napr. už niektoré deti prehlásili z náboženstva na etiku na budúci školský rok. Deti hovorili, že by rady chodili do kostola a napríklad aj do speváckeho zboru aj naďalej, ale nemá ich tam kto odviesť a samých ich ešte rodičia nepustia.
Uvedomili sme si, že ľudia na periférii, teda pokrstení ľudia, ktorí nechodia do kostola, prípadne sú zranení alebo majú inú ťažkosť, neprídu za nami.
Tak sme skúsili osloviť ľudí v inom prostredí. Ja konkrétne som sa rozprávala s jednými kamarátmi – nazvem ich vlažní kresťania, lebo nechodia pravidelne –, boli sme na ihrisku a pýtala som sa ich, prečo nechodia, čo im chýba alebo čo by uvítali vo farnostiach. Bola to zaujímavá spätná väzba.
Kázňam nerozumejú, čo môže byť pravda, ak nechodia pravidelne a chýbajú im vedomosti. Môžu byť pre nich ťažké, dlhé. Potom spomínali, že by uvítali aj v nedeľu detské omše, lebo by to zabavilo deti.
Inak, veľa ľudí nechodí do kostola, lebo majú malé deti. Skrátka, menej presvedčení ľudia idú tou ľahšou cestou.
Čiže jeden z podnetov bol, aby bola v nedeľu detská omša, že potom aj oni rozumejú kázňam lepšie.
Napísala som našim rodinám prosbu, aby spravili podobný neformálny rozhovor pred školou, škôlkou, v práci, na ihrisku, hocikde, kde stretnú takýchto ľudí. Nech spravia krátky zápis a pošlú mi to. Lebo títo ľudia neprídu, aj keď ich pozvete.
Prišlo mi pár podnetov od niekoľkých ľudí. Spomínali sa tam najmä výhrady voči Cirkvi, kňazom. Nedá sa to úplne jednoducho zosumarizovať, každého trápi niečo iné.
Spomeniem aspoň pár príkladov. Pokrstení rodičia chceli dať dieťa na prvé sväté prijímanie, ale nakoniec ho nedali, pretože prípravy boli príliš často, teda každú stredu, a potom v nedeľu treba ísť zase do kostola.
Katolíci, ktorí chodievajú každú nedeľu do kostola, ale nepristupujú k sv. prijímaniu, pretože už niekoľko rokov neboli na spovedi. Majú strach prísť za kňazom. Človek bez sviatostí túži po Bohu a navštevovať omše, ale hanbí sa, pretože nevie, čo sa má v kostole robiť, kedy sa sedí, kedy stojí.
Niektorí sa vyjadrili, že nemajú dôvod chodiť do kostola, keď ľudia, ktorí tam chodia, sa správajú inak, ako sa káže v kostole. Niekto nedôveruje kňazom, pretože pri spovedi mu rôzni kňazi povedali iný názor. Niekoho odrádzajú sexuálne škandály, iného majetky Cirkvi.
Keď absentuje živá viera a vzťah s Bohom, tak človek nehľadá spôsoby, ako by sa to dalo, ale skôr dôvody, prečo na omšu nepôjde. Je to škoda, ale takýchto príbehov a názorov je okolo nás veľa.
Vatikán 15. júna (RV) Prinášame rozsiahle časti rozhovoru pápeža Františka s desiatkou šéfredaktorov jezuitských kultúrnych časopisov z európskych krajín vrátane Slovenska, ktorých prijal na audiencii 19. mája. Pri poldruhahodinovom stretnutí Svätý Otec odpovedal spontánnymi slovami na položené otázky. Vo veľkej miere sa venoval bolestnej realite vojny na Ukrajine a odpovedal aj na ďalšie otázky, ako napr. o situácii Cirkvi v Nemecku.
Text vyšiel 14. júna 2022 v časopise La Civiltà Cattolica, slovenský preklad publikoval časopise Viera a život na portáli Vydavateľstva Dobrá kniha a v tlačenej podobe vyjde v jeho najbližšom čísle. Šéfredaktorom dvojmesačníka s podtitulom „Časopis pre kresťanskú orientáciu“ je Mgr. Róbert Mésároš. S láskavým dovolením redakcie prinášame rozsiahle časti článku.
Spoločnosť Ježišova je prítomná na Ukrajine, ktorá je súčasťou mojej provincie (poľskej). Prežívame vojnovú agresiu. Píšeme o nej v našich časopisoch. Ako treba komunikovať o situácii, v ktorej žijeme? Máte pre nás v tejto súvislosti nejaké rady? Ako môžeme prispieť k mierovej budúcnosti?
Ak chceme odpovedať na túto otázku, musíme sa odpútať od bežnej schémy z rozprávky O Červenej čiapočke: Červená čiapočka bola dobrá a vlk bol ten zlý. Tu nemáme do činenia s nejakým metafyzickým dobrom a zlom. Ide o niečo globálne, s prvkami, ktoré sa navzájom veľmi prelínajú. Pár mesiacov pred začiatkom vojny som sa stretol s hlavou istého štátu, múdrym mužom, ktorý hovorí veľmi málo, ale naozaj veľmi múdro. A po rozhovore o veciach, o ktorých chcel hovoriť, mi povedal, že ho veľmi znepokojuje spôsob, akým postupuje NATO. Spýtal som sa ho prečo a on odpovedal: „Štekajú na brány Ruska. A nechápu, že Rusi sú imperiálni a nedovolia, aby sa k nim priblížila nejaká cudzia mocnosť.“ Na záver dodal: „Situácia môže viesť k vojne.“ To bol jeho názor. A 24. februára sa začala vojna.
Tá hlava štátu dokázala prečítať znamenia toho, k čomu sa schyľovalo. To, čo vidíme, je brutalita a krutosť, s akou túto vojnu vedú jednotky, spravidla žoldnierske, ktoré využívajú Rusi. A Rusi tam naozaj radšej posielajú Čečencov, Sýrčanov, žoldnierov. Nebezpečenstvo však spočíva v tom, že vidíme len toto, a je to naozaj obludné, no nevidíme celú drámu, ktorá sa odohráva za touto vojnou, ktorú možno niekto nejakým spôsobom vyprovokoval alebo jej nezabránil. A registrujem záujem o testovanie a predaj zbraní. Je to veľmi smutné, ale v konečnom dôsledku ide práve o to.
Možno mi niekto v tejto chvíli povie: Ale vy ste za Putina! Nie, nie som. Tvrdiť niečo také by bolo zjednodušenie a bolo by to nesprávne. Som jednoducho proti tomu, aby sa zložitý problém redukoval na to, že povieme, kto je dobrý a kto je zlý, bez toho, aby sa uvažovalo o koreňoch a všelijakých záujmoch, ktoré sú veľmi komplikované. Zatiaľ čo vidíme brutalitu, krutosť ruských vojsk, nesmieme zabúdať na problémy, ktoré sú v pozadí a musíme sa pokúsiť vyriešiť ich.
Pravdou je aj to, že Rusi si mysleli, že všetko sa skončí do týždňa. Ale prepočítali sa. Našli odvážny národ, ľud, ktorý zápasí o prežitie a ktorý má za sebou históriu plnú zápasov. Musím tiež dodať, že to, čo sa teraz deje na Ukrajine, vnímame tak silno preto, lebo je to blízko nás a viac sa to dotýka našej citlivosti. Ale sú aj iné vzdialené krajiny, spomeňte si na niektoré časti Afriky, severnú Nigériu, severné Kongo, v ktorých už dlho prebieha vojna a nikoho to nezaujíma. Spomeňte si na Rwandu pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Spomeňte si na Mjanmarsko a Rohingov. Svet je vo vojne.
Pred niekoľkými rokmi mi napadlo povedať, že prežívame rozkúskovanú tretiu svetovú vojnu. Podľa mňa dnes už je vyhlásená tretia svetová vojna. A to je niečo, čo by nás malo prinútiť zamyslieť sa. Čo sa to deje s ľudstvom, ktoré postihli tri svetové vojny v priebehu jedného storočia? Prvú vojnu prežívam v spomienkach môjho starého otca na boje pri rieke Piave. Potom druhá a teraz tretia. A to je pre ľudstvo zlé, je to nešťastie. Musíte si uvedomiť, že za jedno storočie sa odohrali tri svetové vojny, za ktorými stojí obchod so zbraňami!
Pred niekoľkými rokmi sa konali oslavy šesťdesiateho výročia vylodenia v Normandii. Mnoho hláv štátov a vlád oslavovalo víťazstvo. Nikto si nespomenul na desaťtisíce mladých ľudí, ktorí zahynuli na tej pláži. Musím sa vám zdôveriť, že keď som v roku 2014 išiel do Redipuglie na sté výročie svetovej vojny, rozplakal som sa, keď som videl vek padlých vojakov. Keď som o niekoľko rokov neskôr 2. novembra – vždy chodievam 2. novembra na cintorín – išiel do Anzia, aj tam som sa rozplakal, keď som videl vek padlých vojakov, čo sú tam pochovaní. Minulý rok som bol na francúzskom cintoríne a na hroboch mladých mužov – kresťanov alebo moslimov, pretože Francúzi posielali bojovať zo severnej Afriky aj tých – boli tam aj mladí muži vo veku dvadsať, dvadsaťdva, dvadsaťštyri rokov.
Prečo vám to hovorím? Pretože by som chcel,
aby sa vaše časopisy zaoberali ľudskou stránkou vojny. Chcel by som, aby vaše časopisy pomohli pochopiť ľudskú drámu vojny. Je veľmi dobré robiť geopolitické analýzy, študovať veci do hĺbky. Treba to robiť, pretože je to vaša práca. Pokúste sa však sprostredkovať aj ľudskú drámu vojny. Ľudská dráma tých cintorínov, ľudská dráma pláží v Normandii alebo Anziu, ľudská dráma ženy, na ktorej dvere zaklope poštár a dá jej list s poďakovaním za to, že dala vlasti syna, ktorý je hrdinom… A tak zostala sama. Ľudstvu a Cirkvi by uvažovanie o tom veľmi pomohlo. Venujte sa spoločenskopolitickým úvahám, ale nezanedbávajte ani ľudskú reflexiu o vojne. Vráťme sa na Ukrajinu. Všetci otvárajú svoje srdcia utečencom, ukrajinským vyhnancom, ktorými sú väčšinou ženy a deti. Muži zostávajú bojovať. Na minulotýždňovej audiencii ma dve manželky ukrajinských vojakov, ktorí boli v oceliarni Azovstaľ, prišli požiadať o príhovor za ich záchranu. Všetci sme na tieto dramatické situácie veľmi citliví. Sú tu ženy s deťmi, ktorých manželia tam bojujú. Mladé a krásne ženy. Ale pýtam sa sám seba: Čo sa stane, keď nadšenie pomáhať pominie? Kto sa o tieto ženy postará, keď prestane byť situácia taká pálčivá? Musíme hľadieť ďalej ako je rámec konkrétnych činov v tejto chvíli a zistiť, ako ich podporovať, aby sa nestali obeťami nelegálneho obchodovania s ľuďmi, aby neboli zneužité, pretože supy už krúžia.
Ukrajina má skúsenosti so znášaním otroctva a vojen. Je to bohatá krajina, ktorá bola vždy rozkúskovaná, rozkúskovaná z vôle tých, ktorí sa jej chceli zmocniť, aby ju mohli vykorisťovať. Dejiny akoby predurčovali Ukrajinu na to, aby sa stala hrdinskou krajinou. Keď vidíme toto hrdinstvo, sme dojatí. Hrdinstvo, ktoré ide ruka v ruke s nehou! Keď sa totiž na Ukrajine vzdali prví mladí ruskí vojaci – na „vojenskú operáciu“, ako to nazývajú, totiž najprv posielali ich, pričom ani nevedeli, že idú do vojny, až potom poslali žoldnierov – postarali sa o nich samotné ukrajinské ženy. Veľká ľudskosť, veľká neha. Odvážne ženy. Odvážni ľudia. Ľud, ktorý sa nebojí bojovať. Ľud, ktorý je pracovitý a zároveň hrdý na svoju krajinu. Nezabúdajme v tomto čase na ukrajinskú identitu. To je to, čo nás dojíma: vidieť takéto hrdinstvo. Naozaj by som chcel zdôrazniť tento bod: hrdinstvo ukrajinského ľudu. Máme pred očami situáciu svetovej vojny, globálnych záujmov, predaja zbraní a geopolitického privlastňovania, ktorá mučí hrdinský národ.
Chcel by som pridať ešte jeden prvok. S patriarchom Kirillom som mal štyridsaťminútový rozhovor. V prvej časti mi prečítal vyhlásenie, v ktorom uviedol dôvody na ospravedlnenie vojny. Keď skončil, zasiahol som a povedal som mu: „Brat môj, my nie sme klerici štátu, my sme pastieri ľudu.“ Mal som sa s ním stretnúť 14. júna v Jeruzaleme, aby sme si pohovorili o našich záležitostiach. Ale kvôli vojne sme sa po vzájomnej dohode rozhodli odložiť stretnutie na neskorší termín, aby náš dialóg nebol zle pochopený. Dúfam, že sa s ním stretnem na zhromaždení náboženstiev v Kazachstane v septembri. Dúfam, že ho budem môcť pozdraviť a trochu sa s ním porozprávať ako pastier.
Ohľadom vojen pápež v rozhovore tvrdí:
„Za niečo vyše sto rokov sa odohrali tri svetové vojny: 1914-1918, 1939-1945 a tá súčasná, ktorá je svetovou vojnou. Začala sa po kúskoch a teraz už nikto nemôže povedať, že nie je svetová.
Všetky veľmoci sú do nej zapletené. Bojiskom je Ukrajina. Tam všetci bojujú. Vedie to k zamysleniu sa nad zbrojárskym priemyslom. Istý technik mi povedal: keby sa jeden rok nevyrábali žiadne zbrane, vyriešil by sa problém svetového hladu. Je to trh. Vedie sa vojna, predávajú sa staré zbrane, testujú sa nové.“
Svätý Otec sa pred konfliktom na Ukrajine viackrát stretol s Putinom. Na otázku: čo by mu povedal, keby ho stretol dnes, pápež odpovedá slovami:
„Hovoril by som s ním jasne, tak ako hovorím na verejnosti. Je to vzdelaný človek. Na druhý deň vojny som išiel na ruské veľvyslanectvo pri Svätej stolici, aby som povedal, že som ochotný ísť do Moskvy, ak mi Putin poskytne priestor na rokovania. Lavrov mi napísal, že ďakuje, ale teraz nie je vhodný čas.
Putin vie, že som k dispozícii. Ale sú tam záujmy, a to nielen Ruska, ale aj iných krajín. Impériu je vlastné stavať národy na druhé miesto.“
(https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20230310042)
Katolícki patriarchovia Východu pomenovali príčiny terorizmu
P:3, 04. 08. 2018 20:07, ZAH
Jeruzalem 4. augusta (RV) Rada katolíckych patriarchov Východu opätovne apeluje za pokoj na Blízkom východe, pričom rázne napomína mocnosti Západu. Jej 11. pastiersky list s názvom „Kresťania Východu dnes – obavy a nádeje“ s dátumom 20. mája, zverejnil 3. augusta Jeruzalemský latinský patriarchát.
Tri posolstvá pastierskeho listu
List obsahuje tri hlavné posolstvá: prvé je adresované veriacim Blízkeho východu, druhé ich spoluobčanom a vládnucim osobám krajín Blízkeho východu a tretie „tým, ktorí na Západe rozhodujú o politike Blízkeho východu a Izraela“.
Obžaloba mocenskej politiky ničenia Blízkeho východu
Na Západe existujú národy dobré a priateľské, ale aj také, ktoré rozhodujú o Blízkom východe na úkor jeho obyvateľov, píšu východní katolícki patriarchovia. Hovoria otvorene o „politike zničenia Blízkeho východu, vedenej Západom“, ktorá je zároveň aj dôvodom nútenej emigrácie miliónov obyvateľov, vrátane kresťanov.
„Začalo sa to deštrukciou Iraku a neskôr Sýrie a oslabením Egypta. Jordánsko a Libanon žijú v permanentnom ohrození. Vytvorili sa konflikty alebo spojenectvá v Jemene, Bahrajne, Saudskej Arábii a krajinami Perzského zálivu. A pripravuje sa vojna proti Iránu. Toto je realita, v ktorej žijeme“.
Terorizmus vyvolaný Západom
Priamym dôsledkom tejto politiky je „terorizmus, ktorý sa usídlil v našich krajinách, prv než sa obrátil proti samotnému Západu, ktorý ho zrodil. Terorizmus sa zrodil, pretože tí, čo robia politiku na Západe si ním poslúžili ako účinným nástrojom na zmenu tváre Východu. So svojimi spojencami v regióne vytvorili Islamský štát, ISIS, s miestnymi ľudským zdrojmi, využijúc existujúci náboženský extrémizmus a pokrivené chápanie náboženstva.“
(https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20180804003)
Sýria 28. marca (TK KBS) Vojna v Sýrii v týchto dňoch vstupuje do ôsmeho roku svojho trvania. Situácia sa neustále zhoršuje. Najnovšie informácie zo západosýrskeho Tartúsu poskytol medzinárodnej dobročinnej a pastoračnej organizácii ACN - Aid to the Church in Need biskup Maronitskej cirkvi Antoine Chbeir. Podľa biskupa Maronitskej katolíckej cirkvi Antoine Chbeira z diecézy Tartús je ukončenie vojny v rukách medzinárodného spoločenstva, konkrétne Ruska, USA, Číny a európskych štátov. V minulom roku sa ešte zdalo, že dôjde k mierovej dohode, no nestalo sa tak. Situácia je kritická. „Mnohí ľudia už ani neveria, že vojna sa skončí. Dnes sa bombarduje Damask, inokedy zasa Aleppo a Idlib. Zdá sa, že nik vojnu nevyhráva, nik ju neprehráva, konflikt pokračuje a naďalej zbytočne vyhasínajú mnohé ľudské životy,“ hodnotí dlhotrvajúce násilie a boje medzi ozbrojenými protivládnymi frakciami a sýrskou armádou biskup Chbeir. Sýrske prístavné mesto Tartús na pobreží Stredozemného mora je momentálne pod kontrolou vládnych jednotiek. Ekonomická situácia krajiny zmietajúcej sa v občianskej vojne bola v posledných rokoch zlá a odvtedy sa ešte zhoršila. V Tartúse momentálne panuje 30 % nezamestnanosť, v iných regiónoch Sýrie dosahuje nezamestnanosť 60 %. Opäť narastá inflácia. V minulom roku bola hodnota amerického dolára približne 400 sýrskych libier, dnes je to okolo 520. Odhaduje sa, že približne 70 % Sýrčanov žije pod hranicou chudoby. Biskup Chbeir približuje potreby obyvateľov tartússkej provincie: „Mnohí potrebujú finančnú pomoc pri úhrade nákladov na vykurovanie, niektorí nás prosia o základné pracovné nástroje. Nevyhnutná je finančná podpora opätovného vzdelávania detí a mladých ľudí.“ Kľúčovou je podľa biskupa aj pomoc pri získavaní prístupu k zdravotnej starostlivosti - náklady na lieky, ošetrenie a operácie sú príliš vysoké. „V našej diecéze poskytujeme existenčnú pomoc asi tridsiatim tisícom vnútorne vysídlených osôb. Vzhľadom na ekonomické podmienky v Sýrii však nielen títo utečenci v rámci štátu, ale aj miestni ľudia doslova závisia od pomoci iných. Šťastlivci, ktorí majú prácu, nezarábajú ani 60 amerických dolárov mesačne,“ vysvetľuje biskup Chbeir. Tímy humanitárnych pracovníkov vedené kňazmi a laikmi pravidelne každý mesiac navštevujú rodiny, vyhodnocujú ich aktuálnu situáciu a identifikujú ich najakútnejšie potreby. “Minulý mesiac sme zabezpečili a rozdistribuovali 2 000 potravinových balíkov, zaplatili sme nájom 800 domácnostiam, finančne sme vykryli vyše 100 chirurgických zákrokov a operácií a vytvorili sme 900 študijných grantov,” uvádza biskup konkrétne čísla. Humanitárna a existenčná pomoc obetiam vojny je v tartússkej diecéze možná vďaka dobrovoľným príspevkom tisícok darcov pápežskej nadácie Aid to the Church in Need. TK KBS informovalo ACN Slovensko – Pomoc trpiacej Cirkvi (https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20180328010)
